Pot

Stojím v miestnosti plnej ľudí a rozpáleného vzduchu. Cítim, ako sa mi vzadu na krku, tam, kde sa končia vlasy, zbiera pot do kvapiek. O chvíľu skĺzne v mokrej cestičke dolu po chrbtici. Zhlboka sa nadychujem a postúpim o pol kroka v snahe nájsť prúd prievanu, ktorý by tu logicky v myslenej čiare medzi oknom a otvorenými dverami mal byť. Šaty sa mi lepia na stehná. Jazyk na podnebie. Prievan tu nie je.

Stretnutie je to hromadné a trochu formálne. Pozerám sa po ľuďoch a očami nájdem známeho. Poznáme sa skoro od detstva. Za tie roky sme sa rozprávali asi sedemkrát. Nemáme dôvod sa stretávať plánovane, obývame iné svety, ale predsa sme si blízki. Nie je v tom láska, je to spriaznenosť. Stretli sa nám pohľady, usmiali sme sa na seba.

Vonku zabočujem do uličky, v kaviarni stretávam jej majiteľku, ktorá kedysi kraľovala najmenšiemu ostrovu milovníkov knižiek v strede Bratislavy. Vykáme si, a predsa nás spájajú tajomstvá a vzájomná úcta. Ako sa máme? Čo zaujímavé sme čítali?

Potom stretávam ženu, ktorú nepoznám po mene, ale naše deti chodili kedysi do tej istej škôlky. Dve poznámky pri skrinkách raz v zime pred šiestimi rokmi spôsobili, že sa zdravíme a vieme, že máme podobný humor. Prenosný do akéhokoľvek ročného obdobia.

Večeriame s priateľmi v reštaurácii na chodníku. Je už tma a stále teplo. Sedím chrbtom k ulici a zdá sa mi, že keby som sa otočila, uvidím more. Chvíľami sa mi zdá, že ho počujem. Ale to je len pleskot spotených šľapiek o bosé chodidlá, nahé ramená a mokré vlasy.

Na toaletách si oplachujem tvár a dávam sa do reči s čašníčkou. Štyri vety. Sympatická. Vyťahujem papierové uteráky zo zásobníka a premýšľam, či je normálne, že mám ten pocit spolupatričnosti s toľkými ľuďmi. Nielen s tými, ktorých stretávam, ale aj s ľuďmi, s ktorými som sa nestretla už dávno alebo s ktorými som sa nestretla nikdy, ktorých poznám len ako meno v novinách alebo nick na internete. Možno sa mi štartuje nejaká duševná choroba, možno ma niekde čosi ožiarilo, možno začnem onedlho počuť hlasy a budem plamennými kázňami obťažovať okoloidúcich v podchodoch.

Pred polnocou sedíme na Laurinskej, po chodníkoch sa valia zástupy ľudí. Pomedzi nich sa pomaly presúva malá oranžová zásobovacia dodávka. Zo zástupu sa oddelí dievča s fialovými vlasmi, zabúcha na dodávku a zakričí: „Kam idete? Vezmete ma? Bamboocha!“

Ľudia na ulici sa zasmejú. A mne je už všetko jasné. Ten pot. To teplo. Tie výstrihy, rozparky, šortky. Preto sa na dovolenkách cítime tak uvoľnene, preto sú južné národy také hlučné a žoviálne.

Dávame si po dve deci vína a zrazu sa nám celý vesmír zdá byť absolútne pochopiteľný.

Ďalšie články z piatka 30. júna 2006
Ester Ralbovská: Zamrznutý kúsok šťastia
Juraj Malíček: Oscarova zjazvená tvár
Imrich Rešeta ml.: Dajte si pozor na Lupina!