A čo je to ten klitoris?

Dlho som slepo verila tomu, že niekde v oblasti stola v mojej kuchyni je centrum vzácnej geopatogénnej zóny. Že tam vznikla nejaká mutácia v energetickom poli a ľudia tam prichádzajú na nové objavné myšlienky. Pôvodne mi to tvrdila kamarátova frajerka, ktorá sa u nás raz objavila, prešetrila energie a vydala ústnou formou posudok, že môj byt, konkrétne kuchyňa, má priam famóznu energiu. Harmonizujúcu. Tvorivú. Nabíjajúcu. „Ona je cez tie veci,“ povedal dotyčný kamarát hrdo a tajomne, o pár týždňov sa s ňou rozišiel a vzal si to najprízemnejšie, čo sa v našich zemepisných šírkach dalo zohnať. A potom chodil k tomu nášmu stolu a pýtal sa ma, prečo to, preboha, urobil. „Viem ja? Myslela som, že to vieš ty,“ hovorila som alibisticky. Mala som isté teórie, ale nechala som si ich pre seba, lebo jemu nešlo o odpovede, chcel sa len posťažovať. Až raz v závere svojho sedenia na mojom geopatogénnom mieste na to prišiel. Vraj to súvisí s nutnosťou narodenia jeho syna, tak ako to predostrel Schopenhauer v Metafyzike lásky. To ma ohromilo.

Začala som si ten jav všímať. V rámci organizovaných aj celkom spontánnych stretnutí za kuchynským stolom si moji hostia zrazu filozofujú nad obsahom nového .týždňa, zrazu pocítia nesmiernu potrebu kúpiť si béžovú pohovku Ektorp zlacnenú z 17 990 na 15 990, zrazu majú jasno v tom, ktorý film v programe filmových klubov stojí za pozretie, aká strana má najbizarnejšiu kandidátnu listinu a prečo je olivový olej zdravý.

Bola som na tvoje požehnané miesto hrdá. Občas som si tam sadla, len tak pozerala von oknom na dom kultúry a holuby zvádzajúce neľútostné boje o právo okupovať najlepšie pozorovacie miesta na jeho streche. Sedela som a čakala na spásonosné myšlienky, ktoré ma mali posunúť vpred. Na mňa to tam nikdy neprichádzalo. Len na cudzích.

Keď sme napríklad zase riešili zložitosti citových vzťahov, kamarátka mi oznámila, že to chce pokoj, že človek vraj za život stretne asi 150 bytostí opačného pohlavia, s ktorými má reálnu nádej vytvoriť harmonický vzťah.

„To sú od piatich rokov do osemdesiatky asi tak dvaja Praví ročne?“ spýtala som sa.

„Presne tak,“ povedala ona. „Takže nikto nie je bez šance sa strafiť.“

„Prečo sú teda toľkí ľudia sami? Málo sa snažia? Neveria tej pravosti? Alebo si schválne vyberajú tých nepravých? Alebo sa tí Praví objavujú nepravidelne, najskôr päť rokov nič a potom ich desiatich naraz stretneš počas tej istej návštevy Baumaxu? Oni obzerajú hmoždinky, ty prejdeš okolo s poťahom na žehliacu dosku, ani nezdvihneš pohľad, zaplatíš, vyjdeš von a nič, ďalších desať šancí je fuč?“

„To ti ja neviem, toto treba podrobiť hlbšiemu skúmaniu,“ povedala mi na to ona a ja som mala neodbytné podozrenie, že má tiež isté teórie, ale necháva si ich pre seba v domnienke, že mne netreba odpovedí, že tie by ma ešte viac pomýlili.

Vytriezvenie prišlo v sobotné ráno. Môj syn si nasypal do misky s mliekom cini minis a spýtal sa konverzačne: „A čo je to ten klitoris?“

Ruka so šálkou horúcej kávy sa mi zachvela len nepatrne, keď som odpovedala protiotázkou: „Načo to potrebuješ?“

„Aby som si mohol lepšie čítať,“ povedal mi on.

V duchu som sa usmiala pri predstave, že chúďa dieťa si možno mýli slovo klitoris s nejakým úplne iným, napríklad knihomoľ, klimaktérium alebo klinoenstatid. „Čítať? A čo konkrétne, zlatko moje?“

„Časopisy na záchode,“ povedal. „Pravda o mužích, Smrt celulitidě a tak podobne, aj ten poľský Tvoj styl, čo tam píšu slovo sex bez x, že SEKS, to je dosť dobrá sranda.“

Ako v zrýchlenom opačnom slede sa mi premietli chvíle s priateľmi aj príbuznými v zapálených inšpiratívnych debatách. A to bol okamih osvietenia a poznania skutočnej pravdy o mojej geopatogénnej zóne. Nie je v kuchyni. Je na záchode. Pekná čistá záchodová misa, pootvorené okno, citrusová vôňa, mäkký toaletný papier a hlavne kopa materiálu na čítanie. Časopisy, noviny, katalógy, letáky, pozvánky a knihy. Tam čerpali všetci tí ľudia aktuálne myšlienkové bohatstvo. Odtiaľ sa vracali ku kuchynskému stolu, aby sa podelili o to, čo nasali a spracovali.

Zdrvená vedomím si novej skutočnosti som synovi zhruba načrtla, čo je to klitoris, raz mi za to bude nejaká žena vďačná. Určite minimálne jedna. Potom som šla novým pohľadom zhodnotiť čitateľskú kôpku v geopatogénnej zóne. Niečo som poprehadzovala, niečo vyselektovala a na vrch som podhodila náučný komiks, ktorý som si doniesla z Ameriky. Vydávajú ho tam pre svojich občanov, ktorí chcú toho do hláv dostať čo najviac s čo najmenšou námahou a volá sa The History of Eastern Europe for Beginners. Sľubujem si od toho, že podaktorí čitatelia vďaka nemu ľahko a nenútene vstrebú niečo z anglických slovíčok pod lapidárnymi obrázkami, aj zopár zjednodušených faktov trebárs o Jaltskej konferencii.

Áno, aj vám aj mne sa vnucuje myšlienka kontaminovania literatúry fekálnymi baktériami, ktoré po spláchnutí víria vzduchom a sadajú na čo môžu. Berme to však tak, že ak na tom mieste vládne informačný tok, bolo by neprezieravé nenechať ho ďalej plniť jeho bohumilé poslanie. Všetci si predsa po použití záchoda umývame ruky a okrem toho v dnešnom svete, keď sa už číta tak málo, si príležitosť príliš nenavyberáme.

---

Ďalšie články z piatka 23. júna 2006
Soňa B. Karvayová: Jahodový koláč na koniec sveta a iné katastrofy
Imrich Rešeta ml.: Dajte si pozor na prízraky
David Reten: Hercule Poirot sa vracia  

Eva Borušovičová  viac od autora »
Vaše reakcie [78]