Ako veríte, tak bude

Na Slovensku je nás málo, všetci sa poznáme a všetko o sebe vieme. Možno sa nepoznáme úplne všetci osobne, ale stopercentne máme aspoň jedného spoločného známeho, o vzdialenom príbuznom ani nehovoriac. Vtipné to začína byť v okamihu, keď sa má niekde poskladať komisia nezaujatých expertov z daného odboru. Keďže je nás naozaj málo, málo máme aj fyzikov, meteorológov, teoretikov výtvarného umenia alebo trebárs dietológov. Všetci sa poznajú, mali spolu čosi do činenia, robili spolu ŠVOČku, na vysokej škole mali milostnú aférku a teraz sa nenávidia, vyspali sa spolu na kongrese a teraz zatĺkajú, navzájom si niekde šéfovali, závidia si stáž v Amerike, na ktorú sa dostal jeden a nedostal druhý, čosi si dakde prihrali alebo opľuli v novinách, oženili sa s exmanželkami alebo sesternicami kolegu, alebo sa nenávidia už z čias socializmu, keď ktosi komusi zmietol zo stola možnosť byť kandidátom vied. Nech máte akúkoľvek profesiu a žiadate o čokoľvek na tomto území, s najväčšou pravdepodobnosťou sa s ľuďmi, čo budú vašu požiadavku posudzovať, poznáte a oni si o vás niečo myslia ešte skôr, než otvoria spis s vašou žiadosťou alebo projektom. Je to jednoducho fakt a treba sa k nemu postaviť čelom. A buď veriť v ich charakter a schopnosť povzniesť sa nad to dobré aj zlé, čo je medzi vami, alebo si o nich myslieť svoje, podľa možnosti to najhoršie.

Bol podvečer, v kancelárii firmy zostal už len šéf a potichu si obhrýzal nechty. Mal svoje roky, svoje skúsenosti a svoje kontakty. Vďaka všetkému uvedenému vedel celkom presne nielen o zložení komisie, ktorá má na ministerstve posudzovať jeho projekt, ale aj to, že o pridelení tučného grantu majú jej členovia rozhodnúť zajtra. Jeho projekt nebol jediným, o peniaze sa uchádzali aj iné projekty, ten šéfov bol však ak nie najlepší, tak určite nie horší než ostatné. V určitých aspektoch iste všetkých prevyšoval, pomyslel si šéf, len boh však vie, či to tak vidia aj tí trubirohovia v komisii.

Bol to muž činu. Chopil sa zoznamu členov a telefónneho slúchadla a do desiatej večer ich mal všetkých obvolaných. S každým prehodil pár viet. U niektorých spomenul spoločné študentské začiatky, u iných sa popýtal na otecka, s ktorým sa poznajú ešte zo schôdzí ROH alebo na pani manželku, ktorá vraj čosi potrebuje u jeho neterinej švagrinej. Niekde apeloval na minulosť, niekde na budúcnosť, všade čosi sľúbil, naznačil čo-to o protislužbe, možnom participovaní na zisku a nejakej tej korune, čo sa iste potom nájde. Osoby na druhom konci boli niektoré srdečné, niektoré rozpačité a napospol odpovedali neurčito, že uvidia, čo sa dá urobiť. Šéf šiel spať s pocitom, že pre úspech svojho diela urobil všetko, čo bolo v jeho silách.

Keď sa na druhý deň zišla komisia, všetci jej členovia sa jednomyseľne zhodli na tom, že šéfovmu projektu neodhlasujú ani korunu. Vraj keby nebol intervenoval, mal by reálne šance, ale za týchto okolností zo seba nikto nechcel nechať robiť skorumpovateľného idiota.

Hovoril mi to jeden z členov komisie. Vraj mu dotyčného šéfa bolo vlastne úprimne ľúto, že mu nedorazili také jednoduché veci. Múdry človek nepočíta len s možnou bezcharakternosťou ľudí, ale aj s ich zásadami, ktoré môžu byť rovnako nebezpečné. A ak veríte, že ľudia sú dobrí, často zistíte, že ste sa nemýlili. Ak veríte, že všetci sú svine, nakoniec sa to zvrtne tak, že naozaj sú. Aj váš vlastný názor môže byť spúšťačom ďalšieho sledu udalostí. Už som sa o tom toľkokrát presvedčila, že to bez obáv vydávam za životnú pravdu. A aplikujte si to na akúkoľvek oblasť života, na tendre a súťaže, na granty ministerské, európske alebo aj na tie celkom súkromné citové.

Ďalšie články z pondelka 19. júna 2006
František Gyárfáš: Mať o desať rokov menej
Peter Pišťanek: Týždeň pod psa
Ľuboš Vodička: Odišiel Portrét