Ak tomu veríš, tak nedaj si to vziať

Pamätám si na ten august začiatkom osemdesiatych rokov. Mala som asi jedenásť, stála som na dvore u starých rodičov a pozerala sa na kopec, na ktorom žiarila „partizánska vatra“. Zhromažďovali sa pri nej pionieri a hrdina Slovenského národného povstania, aby im porozprával, ako to vtedy bolo. Funkcionári to zorganizovali, deti napäto počúvali a hrdinovi rovesníci sa tej akcie ostentatívne nezúčastňovali a nepúšťali tam decká, na ktoré mali dosah. Ani mňa moji starí rodičia nepustili, vraj aby mi do hlavy netlačili kaleráby.

Vatra žiarila a mne k nej napriek mojim dramatickým scénkam nedovolili ísť nasávať bojové spomienky, tak som sa úspešne pretrucovala až k večeru. Večer prišli na návštevu nejakí susedia a pri domácom víne som sa dočkala dvoch alternatívnych verzií povstaleckej historky. Prvú vraj dával k dobru hrdina pri vatre. Starým pánom tiekli slzy od smiechu, keď citovali partizána, ktorý vraj presvedčivo rozprával: „Schádzal som z hôr, všade plno snehu, v jednej ruke raneného zomierajúceho sovietskeho druha, v druhej ruke samopal, pálil som do fašistického nepriateľa a v zuboch som držal ohlávku verného koňa.“ Podstata druhej verzie spočívala v tom, že sa partizán niekoľko mesiacov skrýval v senníku, kde fajčil, spal, premýšľal, čítal komunistické brožúry a matka mu tam nosila jedlo.

Nejde tu ani o moje vtedajšie detské pobúrenie nad tým verejným klamstvom, nejde ani o to, že tento človek zosmiešňoval pamiatku tých, čo v Povstaní skutočne bojovali, trpeli alebo zahynuli. Na celom príbehu je najzaujímavejšie to, že v čase, keď som sa ja dožadovala možnosti sedieť pri partizánskej vatre, ten človek svoj príbeh rozprával už asi tridsať rokov a skalopevne veril, že hovorí pravdu. Bol by ochotný prisahať na vlastný život, že neklame.

„Každý zdravý človek pracuje so svojou minulosťou tak, aby ho posilňovala,“ napísala sociologička Zuzana Kusá.

Čím slabší ste boli v minulosti, tým viac potrebujete posilniť. Čím viac boli prežité udalosti zahanbujúcejšie, ničotnejšie, strašnejšie, tým väčší tlak bude vyvíjaný na to, aby sa fakty zvrtli, poopravili, nafúkli alebo celkom zmenili. Čím väčší podvod niekto potrebuje, tým menší človek sa za ním skrýva.

Možno aj vy poznáte niekoho, za koho verziami reality objavujete nepravdepodobné trhliny, kto zveličuje a prikrášľuje, aby sa posilnil, koho vám je chvíľami za to aj ľúto, ale nemôžete s ním súhlasiť, odobriť mu to, mávnuť nad tým rukou, nedokážete to akceptovať, hoci rozumiete jeho pohnútkam. Stojíte teda trochu bezradne, či sa s ním vôbec púšťať do polemiky, či ho presviedčať, ak tomu sám verí, alebo ho nechať tak, nech si so svojimi alternatívnymi príbehmi v živote poradí, ako vie.

Ak nikoho takého nepoznáte, tak otvorte noviny.

Ďalšie články z piatka 7. júla 2006
Soňa B. Karvayová: Čo bolo a čo bude v jednom recepte
David Reten: Ospalá Sklovská a jej pomsta
Imrich Rešeta ml.: ETA na roztrhanie
Ján JoFIX Čičmanec: Napumpovať implantátmi – a hor sa do akcie!