S tlčúcim voličským srdcom v krku

Šla som nedávno s kamarátkou po ulici, rozoberali sme tradične niečo životne dôležité, keď zrazu pribrzdila, zahľadela sa vpred a spýtala sa:

- Neprehnali to s tým photoshopom?

Stáli sme pred trojmetrovou hlavou spanilej blondínky na volebnom billboarde. Blondínka vyzerala ako vyžehlený klon samej seba, taká zdokonalená, až bola zbavená svojej ľudskosti. Vedľa boli ďalšie dve blondínky. Na jednej robili vizážisti, čo mohli, aby sa čo najviac podobala na ženu a druhá zase vizážistu ani photoshop k dispozícii nemala, a to, čo nezvládla s vlastným mejkapom v kúpeľni pred zrkadlom, sme si mohli pozrieť my všetci v mnohonásobne zväčšenej podobe.

- Je hrozné, keď vidíš päťcentimetrové póry, toto jej nemali robiť, - skonštatovala kamarátka. Stála pred tými tromi blond političkami, tiež blond, ale rozhodnutá navzdory všetkým stereotypom používať svoju vybrúsenú inteligenciu a uplatňovať právo zúčastňovať sa správy vecí verejných vhodením správneho papiera do bielej urny, a tak sa spýtala: - Koho budeš voliť?

- Viem len, koho nebudem, - povedala som.

- Som na tom rovnako, - povedala ona. – A normálne závidím všetkým, čo nestratili ilúzie, za nejakou stranou si stoja a obhajujú ju do poslednej kvapky krvi.

- Poznáš niekoho takého osobne? – spýtala som sa.

- Vlastne nie. A ty?

- Ani ja.

V nasledujúcich dňoch sa otázka volebných preferencií dostala na pretras v rôznych zoskupeniach nádejných voličov, v ktorých som sa ocitla. Všetci boli váhaví, pochybujúci a kládli viac otázok, než by poskytovali odpovedí. Celkom by ma zaujímalo, kto sú teda tí ľudia, ktorí sa zúčastňujú predvolebných prieskumov. Kde žijú tí obyvatelia našej krajiny, ktorí tak dobre vedia, koho by volili, keby boli voľby už dnes? Zakrúžkujú vo formulári to, čo im prvé príde pod oči, nech majú pokoj, alebo označia miesto, kde drží anketár spotený ukazovák, nech mu urobia radosť a majú to obaja za sebou?

Včera mi šéfredaktorka magazínu, ktorý práve čítate, poslala linku na politický supermarket, jednoduchý test, v ktorom na základe odpovedí na dvadsať otázok zistíte, s volebným programom ktorej strany sa najviac stotožňujete. Takže sme si mohli uzrejmiť, čo si myslíme o znížení či zvýšení odvodov, daňovom zaťažení, Vatikánskej zmluve, reforme zdravotníctva a školstva a Mečiarových amnestiách. S údivom som zistila, že napriek tomu, že mi Elena Akácsová priebežne nadáva do ľavičiarov, som v podstate pravicovo zmýšľajúca občianka.

- Mne vyšlo, že mám voliť SDKÚ alebo nejakého vtáka v modrom kruhu, - zahlásila som.

- Ja tu mám OKS, - zistila zas kamarátka, ktorá za normálnych okolností nadržiava KDH.

Najľavicovejšiemu zo všetkých mojich známych, človeku, ktorý by sa pred sto rokmi určite dal zatvoriť s Leninom do jeho zabedneného vagóna a vycestoval zo Švajčiarska do Ruska, aby tam robil revolúciu, vyšlo, že je vlastne voličom SNS.

Boli sme prekvapení asi tak, ako bývajú prekvapení tí, čo sa zoznamujú cez internet. Vtipné bonmoty, múdre slová, samí očarujúci muži a ženy na druhom konci pripojenia. A potom dôjde na stretnutie zoči-voči, z myšlienok sa stanú skutočné osoby, na ktoré sa dá siahnuť a až ich osobné fluidum dá predošlým nehmotným slovám zmysel. Až to nám pridá, či odoberie chuť nasledovať ich. Buďme úprimní – väčšinou odoberie.

- Koho budeš voliť? – spýtala sa ma mama.

- Vraj by som mala SDKÚ alebo vtáka v modrom kruhu, - povedala som.

- Kto povedal? - spýtala sa, a tak som aj ju zaviedla do politického supermarketu. Upodozrievala som ju, či nebude voliť SMER, pretože „je sociálne zmýšľajúca“, ale vyšlo jej, že by mala voliť stranu Nádej.

- V živote som o nich nepočula, - povedala, a tak som jej ich našla na internete, nech sa zorientuje. Prečítala si texty, pozrela fotky, skomentovala osoby a obsadenie.

– Idey sú idey a ľudia sú ľudia, - povedala. – A my nežijeme vo svete ideí, ale ľudí. Takže takéto testy nezorientujú, ale pobavia. Neboj sa, SMER voliť nebudem, nepáči sa mi ten Fico.

Nie je ľahké sa s niekým a niečím stotožniť. Tak ako je pre mnohých ľudí problém sa zamilovať, tak isto je zložité vybrať si stranu, ktorá by bola hodna nášho vzácneho voličského hlasu. V poslednom čase nadobúdam pocit, že pri tom, čo tu máme, bude ten výber záležitosťou viac-menej iracionálnou. Zmietať sa medzi ideami a billboardovými nadľuďmi, to je naša predvolebná Sofiina voľba.

Ďalšie články z piatka 2. júna 2006
Ester Ralbovská: Pyžamový deň
David Reten: Usporené Hviezdne vojny
Juraj Malíček: Cesty rozkoší sú nevyspytateľné