Ako na hliadky komerčná temnota doľahla

Hliadky Sergeja Lukianenka sú vynikajúce a skvelý je aj prvý film. Sú poctivé, nechýbajú im kvality vyššieho rádu, popri tom však disponujú aj širokou recepčnou prístupnosťou a nemalým komerčným potenciálom. Našťastie, dnes už nikto neverí, že čo sa dobre predáva, musí byť automaticky odpad. Tá minca má však aj druhú stranu – ako všetky mince a peniaze vôbec – a popkultúra funguje tak, že ak čosi zaberie, treba to vyžmýkať do poslednej komerčnej slzy, bez ohľadu na korektnosť.

Sergej Lukianenko svojimi Hliadkami vytvoril veľmi vďačný autonómny fantastický svet, ktorý si čitatelia obľúbili a radi sa doň vracajú. Je to svet, v ktorom sa odohrali veľké príbehy prvých troch Hliadok, nikde však nie je napísané, že by sa v ňom nemohli odohrávať aj príbehy malé. Stačí, aby veľký demiurg Lukianenko súhlasil, a keďže tantiémy sa týkajú aj jeho, nemá dôvod nesúhlasiť. Na svojom svete totiž zjavne nijako zvlášť nelipne, inak by čosi také pofidérne ako Temná hliadka mohlo vzniknúť len ťažko.

Autorom Temnej hliadky je Vladimír Vasiliev, ktorý do sveta Hliadok po prvýkrát vstúpil po boku majstra ako spoluautor druhej časti trilógie – Dennej hliadky. Žiaľ, v svojom autonómnom pokuse akoby zabudol, ako ten svet funguje a prečo ho máme radi. Alebo to nikdy ani netušil. Stvoril jednoduchý, viac banálny, menej akčný príbeh o divých, nedomestifikovaných temných, ktorí vyčíňajú v Sankt Peterburgu bez ohľadu na Dohodu a uplietol na seba dosť krutý bič. Jeho román totiž nefunguje.
Chýba mu mágia, hoci sa čaruje na každej strane, chýba mu osudové kúzlo prvých troch Lukianenkových hliadok a chýba mu zmysel, ktorý by pretrval aspoň tri minúty po dočítaní románu.
Temná hliadka občas pôsobí, akoby sa, povedzme, Stephen King pokúšal písať ako Ernst Hemingway. Snaha je, aj fortieľ, ale chýba duša. Na obranu Vasilievovu treba povedať, že jeho román sa v origináli Temná hliadka nevolá, to len v českom vydaní sa ??? ?????? ???????? (Lik černoj Palmiry – Tvár čiernej Palmiry) zmenila na Temnú hliadku a mätie čitateľa. Román síce do sveta Hliadok patrí, to nepochybne, ale poetikou je už kdesi inde. Ak by som ho vnímal len ako ďalší príbeh zo sveta Hliadok, bolo by to iné, v každom svete sa okrem podstatných a dôležitých vecí dejú aj veci nepodstatné, parciálne a nedôležité, ale tým, že názov evokuje priame pokračovanie, z Vasilievovho románu sa stáva nadstavovaná kaša uvarená z vody.

Troška ma mrzí, že Lukianenko svoju sériu neuzatvoril. Teda uzatvoril, čo sa príbehu týka, ale neuzatvoril svet, v ktorom sa odohráva, lebo takto si svoj príbeh o dobre a zle môže napísať každý, hoci tak ako Lukianenko to nedokáže. Vytráca sa hodnota aj zmysel, okrem komerčného, a škoda je to o to väčšia, že ak by som si Temnú hliadku nespájal s Hliadkami predchádzajúcimi, celkom dobre by som sa pobavil. Temná hliadka sama osebe totiž nie je vôbec márna, človek síce už vopred musí vedieť, ako svet Hliadok funguje, ale ak by o príbehu nemal tendenciu premýšľať ako o pokračovaní, celkom by si spoločný rozpačitý hon Temných, Svetlých a Inkvizície na skupinku neformálnych satanistov užil. Nechýba tomu dynamika, vtip, ani pointa, len už sa v tom nerieši ani povaha dobra, ani zla, ani byrokracie.

Ak vás teda ďalší príbeh zo sveta Hliadok láka, smelo sa do Temnej hliadky začítajte. Ak chcete priame pokračovanie, oblúkom sa jej vyhnite. Aby ste sa o dobre a zle dozvedeli všetko, čo sa dá, Lukianenkova trilógia celkom stačí.

Vasiljev, Vladimír Nikolajevič: Temná hlídka. Praha, Triton/Argo 2006. Preklad: Libor Dvořák. 302 strán.
Knihu poskytol Brloh.

Ďalšie články z utorka 20. júna 2006
Dušan Mikušovič: Novinári vracajú úder
Eli Elias: Kapitola druhá – Realita celibátu alebo Viete, čo je boží plán?
Matej Lauko: Najuletenejší album na celom T-Station