Veľký medveď z východu sa vrátil, nie priamo, od lesa, ale okľukou, cez globálne anglo-americké distribučné polia. Ruský film v slovenských kinách, ošetrený síce chatrným, ale predsa fungujúcim mýtom výnimočnosti. Ak sa o ňom začalo hovoriť, tak preto, že v krajine svojho pôvodu v kinách na hlavu porazil Pána prsteňov a zarobil fakt veľa rublíkov. V jednej vete s ním sa objavujú mená ďalších spoľahlivých komerčných ťahúňov. Matrix najčastejšie, ale dá sa začuť aj Constantine, Blade, Spiderman 2, atď. a nezabudne sa ani na mená renomovaných filmárov, aby sa režisér Bekmambetov ocitol v dobrej spoločnosti. Peter Jackson, Andy a Larry, David Fincher, či dokonca samotný David Lynch. BLBOSŤ! Pôjdem do pekla len za to, že som sa tým menám nedokázal vyhnúť, hoci v kontextoch Nočnej hliadky nemajú čo hľadať.
Rozumiem úmyslu, tie marketingové drísty majú pomôcť predať film, žiaľ, s vaničkou vylievajú aj decko, aby vzápätí pohodili perly sviniam. Film síce možno predať pomáhajú, ale filmu samotnému nie, skôr naopak, jemu škodia. Do kín sa dostanú ľudia, čo prišli na celkom iný film, na blockbuster, na okázalú zábavu, na fantasy, sci-fi, horor a čo ja viem čo ďalšie, na spektákel, čo v Rusku porazil Pána prsteňov, kúpili ho Američania, so súhlasom režiséra troška prestrihali a vrhli ho do distribúcie dobýjať globálne trhy. A pridali k nemu čosi navyše, čosi, čo s ním samotným síce nemá nič spoločné, ale dobre to znie. Klamú, zavádzajú, ťahajú do kina hocikoho.
Zabudnite na všetko, čo ste dosiaľ o filme Nočná hliadka počuli. Ak ste ho už videli, viete, ak nie, tak sa choďte pozrieť, ale len a len na vlastnú zodpovednosť. Ak sa vám nebude páčiť a nudou si do krvi ohryziete nechty, celkom vám rozumiem. Racionálne. Ak budete nadšení, nadšení zo stretu s čímsi veľkolepým, výnimočným, nezabudnuteľným, chápem vás, emocionálne sme na rovnakej vlne.
Osobne pokladám Nočnú hliadku za subtílny, výsostne umelecký (v tom najpozitívnejšom slova zmysle) film, v istom zmysle dokonca osobný, lyrický, múdry, ale aj ťažký, vážny, seriózny, na prvý pohľad bez prípravy nezrozumiteľný, ale hádam pochopiteľný. Vôbec sa mi nehodí do multiplexu, skôr do filmového klubu, v časoch, keď tam ešte chodili nie masy okázalo odmietajúce konzum, ale hŕstky fajnšmekrov hľadať čosi neobyčajné, výnimočné, zvláštne. Nočná hliadka je film nakrútený súčasným moderným jazykom kinematografie, eklektický v tom zmysle, že vo výraze spája západnú formu s „východným“ obsahom, pokúšajúci sa o syntézu tzv. nízkeho s tzv. vysokým. Napovedá, nevysvetľuje, ukazuje cestu, ale nevedie nás po nej, buduje viac na pocitoch, na obrazoch, ako na kauzalite a príbehu. Nie, nie je to Tarkovskij, hoci to meno mi v súvislosti s podobným pocitom zo Stalkera a Nočnej hliadky napadlo, keď som ju videl po prvýkrát, nie je to ani Michalkov, a už vôbec nie Vertov, Ezenštejn a Dovženko, hoci sú títo klasici filmu z Bekmambetovej režijnej práce cítiť podobne ako z práce väčšiny naozaj dobrých režisérov dneška, vrátane tých, ktorých akože Bekmambetov vykráda či kopíruje.
Nočná hliadka je ruský fantastický, či presnejšie fantaskný film, pokračuje v prerušenej tradícii ideologicky často zaťažených sovietskych fantaskných filmov, je im podobný v atmosfére aj vo výraze, len bez tých odpudivých ideologických balastov a nadstavieb. Zo západného uhla pohľadu je to fantasy, urban, či mestská fantasy, science fantasy, a možno by sa naň dal aplikovať aj v súčasnosti vychytený pojem New Weird. Sú v tom mágovia, upíry, vlkodlaci, vedmy a proroctvo, kdesi v pozadí číha vyvolený, v metarovine ide o súboj dobra a zla, zdanlivo niet čo riešiť. Hmmm, ak by ten film nevznikol v Rusku a atmosférou a predovšetkým poetikou nebol taký kontaminovaný „ruskosťou“, všetko by bolo v poriadku. Všetko je však inak, práve preto, že západný pohľad nefunguje. Dobro a zlo sú veľké témy, patetické, silné, a Rusi s nimi vždy dokázali pracovať tak, aby nepôsobili ani ironicky, ani gýčovito. Ten obrovský majestátny kultúrny odkaz sa nestratil, len zmenil podobu, transformoval sa, ale tam v pozadí je ho stále cítiť. Údel, bolesť, osudovosť pravoslávia, veľkosť, zima, hrdinstvo, azbuka a tak ďalej. Bekmambetov, rodom Kazach, je ruský režisér, s dôrazom na to ruský a so všetkým, čo sa za tým skrýva. Z tohto hľadiska je Nočná hliadka veľmi precíznou filmovou adaptáciou Lukjanenkovho rovnomenného románu, hoci sa v príbehu stretá predovšetkým s prvou z troch noviel, ktoré ten román tvoria. Tých noviel je vlastne deväť, tri krát tri, tri novely v troch románoch - hliadke nočnej, dennej a hliadke šera. O knižkách na Station bude ešte reč či slovo, čoskoro, vráťme sa k filmu.
Aj filmy budú tri, každej hliadke jeden. Prvý rámcuje príbeh bieleho mága Antona, príslušníka Nočnej hliadky patrolujúcej v tmou zaliatych uliciach Moskvy. Je to príbeh malého hrdinu veľkého súkolia. Ontologický súboj dobra a zla, momentálne zmrazený v zdanlivom status quo, je na jeden ľudský osud príliš veľké sústo, hoci môžeme celkom v západnom, individualistickom duchu predpokladať, že indivíduum sa na chode sveta, aj na dobro-zlej vojne predsa len podpíše. Ešte nevieme, ale nečudoval by som sa, ak by to tak nakoniec nebolo. Anotnov príbeh sa z „jeho vlastného“ filmu však vytráca, rozpúšťa sa v ňom. Zlo, čo nakoniec prehráva aspoň podľa zdania na body, v žiadnom prípade nie je porazené. Nevieme, ako to dopadne, máme za sebou len prvú časť trilógie, ale východiská a dilemy dobra sú cez Antona jasne čitateľné. Permanentná morálna dilema, pochybnosti, zodpovednosť. To sú priority dobra, láska je vedľajšia, jeden, desať, sto ľudských životov nemá v horizonte večnosti cenu. Alebo hej? Sú dobro a zlo jednotou, ktorá sa javí rozdielna podľa toho, odkiaľ sa dívame?
Filmová Nočná hliadka sa mi veľmi páčila, nadchla ma, vkusovo aj intelektuálne. Páčila sa mi a zdala sa mi veľmi múdra. Divák je jej rovnocenným partnerom, nič mu neuľahčuje, ale mám pocit, že mu ani nerobí prieky. Prvý raz som ten film videl dávno pred tým, ako som spoznal literárnu predlohu a páčil sa mi aj vtedy, nerozumel som mu, ale chápal som ho. Dnes, keď poznám aj predlohu a vlastne celý príbeh (Temná hliadka vyšla v lete, Svetlá asi pred mesiacom, Šerá hliadka sa v preklade objavila minulý týždeň a číta sa jedným vrhom), páči sa mi ten film ešte viac. Chápem ho, ale už mu aj rozumiem. Aspoň si to teda myslím. Choďte sa pozrieť do kina, alebo a
Juraj Malíček viac od autora »
Vaše reakcie [8]
| :: Súvisiace reklamné odkazy |
Vegetariánsky thriller z plastelíny, hurá!
Len figúrka v pôvodnom obale si zachováva cenu
Masa je spokojná, tak čo?
Kamaráti do dažďa, fujavice, genocídy, na život a na smrť
Tragický románik prerastenej gorily