Novinári vracajú úder

Byť novinárom je ešte horšie, ako byť politikom: okrem toho, že vás majú dve tretiny národa za viac či menej angažovanú úderku bez schopnosti kriticky myslieť, takto nejako vás hodnotia dokonca i tí politici. Spoločenské uznanie v podstate žiadne, prachy nestoja za reč, aj keď buchnete na stôl sólokaprom či natočíte akokoľvek bombastickú reportáž, aby ju váš šéf predal masám, musí ju v správach zahlásiť prsnatá blondínka s kolagénovým úsmevom. Vrcholom vašej kariéry môže byť stolička hovorcu v SPP alebo miesto na kandidátke nejakej ambicióznej partaje. Nezakrývajme si fakty, napriek vonkajšiemu lesku strážnych psov demokracie si mnoho novinárov jednoducho nevie svoj deň predstaviť bez nejakej formy úniku z reality, nech je ním už pohárik vodky alebo Ibalgin štyristovka.

Nie nadarmo prodekan mojej alma mater vyhlásil, že z drvivej väčšiny študentov žurnalistiky sa stávajú perspektívni alkoholici alebo psychiatrickí pacienti (skutoční machri pritom zvládajú oboje).

Slovenský novinár o tom vie, a preto je na seba a svoju prácu tak trošku citlivý. Je to ako s niektorými učiteľmi na prvom stupni základnej školy, ktorí v rozhovore s vami osud a budúcnosť tejto planéty spájajú s tým, či naučia svojich žiakov umývať si ruky po výtvarnej výchove. Slovenský novinár chce cítiť, že k jeho práci majú úctu a keď to tak nie je, snaží sa vynútiť si ju v rámci svojich možností. Alebo sa aspoň trošku pomstiť. Jednoducho, prezentuje svoje zbrane: žaluje divákom.

Stačí sa len dobre pozerať: Soňa Mihočková a Gábor Grendel sa po tom, čo počas volebnej noci čakajúc na víťaza pospávali pred centrálou Smeru, kde po nich ani pes neštekol, aspoň v priamom prenose posťažujú, že sa s ostatnými novinármi museli biť o jediné štyri stoličky pod holým nebom a téglik kávy z kanvice. Grendel z toho dokonca urobí reportáž do večerných správ. Nech ľudia vedia, aké to tam bolo a akí boli na nich zlí. Štefan Frimmer, ktorému Pavol Hrušovský v nedeľu po vyhlásení výsledkov neposkytol krátke, ale zato exkluzívne interview, do volebného štúdia pustí príspevok, ako mu predseda parlamentu uteká po schodoch. Môj obľúbený zamestnanec Nového času, Tomáš Holetz, ktorý o sebe hovorí ako o mediálnej hyene (podľa mňa je však skôr taký mediálny ratlík) otvorene povie Ivanovi Štroffekovi, že ak mu neodpovie na jeho skvelé otázky, odpovede už len odniekiaľ odpíše. Už na katedre žurnalistiky vás ako mladého nádejného novinára v prvom semestri na kurze Úvod do spravodajstva učia, že ak vám niekto nechce povedať, čo potrebujete počuť, máte mu naznačiť, že do novín napíšete, že mu čitatelia ani nestoja za odpoveď. Alebo také niečo.

Veď ak sú zlí na novinárov, akí budú na ľudí?

Ako perfektne v štúdiu STV zaklincoval Mihočkovej vstup o Róbertovi Ficovi kolega publicista Hrabko – a toto nás teraz čaká vo vláde. Novinári sa snažia presvedčiť, že ak sa s nimi nejedná fér, nemusia jednať ani oni – ukážu, akí sú politici v zákulisí. Je to trochu detinské, väčšinou bez hlbšieho obsahu, každopádne na to majú právo a niekedy je to potrebné a záslužné. A o niečom to určite svedčí. Možno o úrovni našich novinárov, možno o úrovni politikov, možno o tom, že tu chýba rešpekt ku korektnej žurnalistike, možno sa oň korektná žurnalistika pripravuje tým, že nie je až taká korektná.

V každom prípade by mohli politici vychádzať novinárom viacej v ústrety. A novinári prenechať podobný štýl práce Tomášovi Holetzovi a jeho kolegom.

Ďalšie články z utorka 20. júna 2006
Eli Elias: Kapitola druhá – Realita celibátu alebo Viete, čo je boží plán?
Juraj Malíček: Ako na hliadky komerčná temnota doľahla
Matej Lauko: Najuletenejší album na celom T-Station