Najuletenejší album na celom T-Station

Ak vám pod pojmom architektúra v Helsinkách napadne patrične prepracovaný a drobnosťami vyšperkovaný zvuk severskej elektroniky, ste úplne vedľa. Teda aspoň v prípade, že je reč o osemčlennom indie ansámbli z Austrálie. Niektorí z kapelníkov sa poznajú už od škôl, iní sa pridali časom. Dnes fungujú ako svojské muzikantské okteto a nedá sa na nich použiť žiadna hudobno-žurnalistická nálepka. Pravda, okrem tej, že ide o originálne a zábavné počúvanie.

Ak aj úplne vynecháme históriu a náhody, ktoré zapríčinili, že si títo blázni padli do oka, nedá sa nespomenúť, že celý proces vôbec nebol jednoduchý. Kdesi dávno na jeho začiatku bola austrálska cezpoľná zostava, ktorá hrala revivalové veci sedemdesiatych rokov a časom sa jej opotrebovali inšpirácie i nápady. Chcelo to čas.

Cameron Bird, frontman či – lepšie povedané – ústredná postava Architecture in Helsinky, aj vymyslel nápady na pripravovaný debutový album, no v časovej tiesni ho napokon nenahrali. Bird si išiel prevetrať hlavu do Ameriky. A, ako konštatuje kapela vo svojej biografii, práve jeho výlet bol obrovským hnacím motorom a zároveň štartérom celého projektu. Keď sa vrátil, ódické pesničky sa prestali tváriť vážne, zmysel a význam ostal, ale nebol tak jednoducho dešifrovateľný. „Myslím, že najlepšie texty sú tie, ktoré si zachovávajú prvky tajomna,“ vraví časom i neúspechmi vytrápený Bird, ktorého spev si vyslúžil aj označenie falošného kastráta. 

S priateľmi napokon nahral prvú platňu Fingers Crossed (vyšla v roku 2004), oveľa suverénnejšie však znie tá neskoršia. Dnes sa Bird na roky späť pozerá ako na dlhú multižánrovú cestu s dobrým výsledkom. Hoci si sám uvedomuje, že netreba zaspať na vavrínoch a je čo zlepšovať, svoj súčasný kolektív má rád. Vraj vždy túžil vytvoriť takéto skupinové veľdielo.

Platňa In Case We Die (2005) dáva dohromady bláznivosť, radosť a presne tú (punkovú?) nespútanosť, čo núti vyskočiť si, aj keď hudobný motív môže byť úplne nasprostastý, a nikomu to neprekáža. Poväčšine sa skupine všetky kľukaté výlety zmestia do troj- až štvorminútových skladačiek. Na prvé vypočutie váhate, či to s hravosťou a infantilnou melodickosťou nie je náhodou už troška za hranicou, ale vzápätí týmto trubadúrom skočíte na lep ako jahoda do jogurtu.

„Stranger danger / Danger stranger / When you gonna follow through?“ ozývalo sa skraja úvodného singla It‘5 a videoklip k nemu ukazoval ôsmich šibnutých športovcov utekajúcich stále dookola – dosť husto ich tlačila aj MTV vo svojich nezávislých rubrikách. Albumový pilot len o vlások prevyšoval trvanie dvoch minút, no uloviť a stiahnuť na seba pozornosť dokázal. Ak vás to nenaláka, londýnske rádio XFM ponúka polhodinový obrazový záznam živého vystúpenia.

A čo treba očakávať pri samotnom počúvaní? Zvukové koláže, nepríčetné zborové prekrikovanie, no i zladené vokálne zhody, aj to, že multi- sú nielen inštrumentalisti, ale aj speváci. V podstate všetci sa na piesňach podieľajú vokálne a s príslušnými nástrojmi (xylofón, hračkárske klávesy, flauty, zvonkohra, tuba, klarinet). Album znie bláznivo, zapadá niekam do mantinelov ohraničených napríklad kapelou Clap Your Hands Say Yeah (tiež môžete u nás stiahnuť), iní hovoria o príkladoch s Fiery Furnaces, a ak sa v alternatívnej scéne až tak neorientujete, ale radi by ste zaradili, predstavte si kombináciu pesničiek zo Zlatej brány skrížených trebárs s takými Red Hot Chili Peppers.

Mystikou nasýtený úvod Nevereverdid sa spočiatku tvári až nezdolateľne tajomne, no po prvých deväťdesiatich sekundách Architecture In Helsinki odhalia, že si z vás len vystrelili. Strach nedostanete z imaginárnych duchov, ktorých evokujú, ale z predstavy, že vám hrá bláznivá sekta na povolenej koncertnej vychádzke. Pieseň Wishbone by mohla podmazávať cirkusové predstavenie a In Case We Die napriek názvu určite nie je typická pieseň na smútočné slávnosti. Jedine, ak by bolo zámerom vytvoriť avantgardný a bizarný pohreb. Maybe You Can Owe Me je sladkasto-gýčová a chýba málo, aby úplne neotrávila, ale to málo je trafené veľmi presne. What’s In Store? zasa nenápadne graduje, a tak si po jej vypočutí možno ani nebudete chcieť uvedomiť, že bola albumovým záverom. Má v sebe chrobáka, ktorý sa vám rozlezie v hlave a navodí polemickú otázku, či si to dáte celé od začiatku, alebo sa najskôr vydýchate.

AIH nestrúhajú formu, takí uletení proste sú. Stačilo to prehnať a z albumu by bol nesúrodý guláš plný príchutí. V tomto podaní je však nanajvýš voňavý a lákavý. Je kľúčom k odšifrovaniu jednoduchý nápad, talent, či šťastie? Odpoveď je zložitá. Hudba je výsledkom komunálnych vzťahov – prispeli všetci. Pretože keď si osem ľudí vymyslí, že treba ešte nejaký nástroj, ktorý nemajú (napríklad sitar), tak ho na platni aj naozaj počujete. Ako predskokanov si ich pozvali David Byrne, Polyphonic Spree alebo Belle & Sebastian, takže niečo na tej helsinskej architektúre určite bude.

Album In Case We Die si môžete stiahnuť priamo tu.

Ďalšie články z utorka 20. júna 2006
Dušan Mikušovič: Novinári vracajú úder
Eli Elias: Kapitola druhá – Realita celibátu alebo Viete, čo je boží plán?
Juraj Malíček: Ako na hliadky komerčná temnota doľahla