Epigón a jeho draci

Fantasy sa na prelome tisícročí vrútilo do mainstreamu s nasadením šialeného dostihového draka a vyvrátilo predstavy, že rozprávky pre dospelých plné mágie, paralelných inteligentných druhov a permanentného súboja dobra a zla sú už zo svojho fundamentu odsúdené na masový neúspech. Môže za to, samozrejme, predovšetkým Tolkien, Rowlingová a Hollywood, ktorý našiel nového trasúceho sa somárika. Vlastne nie, môže za to pustota, do ktorej sa trafili. Aká? Pustota sveta bez veľkých príbehov, veľkých epických fikcií, majestátnych, patetických, silných vo svojej jednoduchej prostote. Deväťdesiate roky boli rokmi cynizmu, irónie, skepsy. Akoby sa nepatrilo celkom vážne, bez ironického nadhľadu a post-post modernistického relativistického žmurkania všetkými očami na všetky strany tematizovať dobro a zlo, lásku, osud, obetovanie a tak ďalej. Príbehy sa však vždy vrátia, vždy si nájdu cestu, ako sa znova rozpovedať. Teraz si zvolili ako prostredníka fantasy, žáner z periférie, s oddanou minoritou fanúšikov, čitateľov a divákov, ktorí lásku k príbehom nikdy nepotrebovali skrývať. A platí to aj u nás, v našej malej, malebnej východorímskej provincii. Nebyť toho boomu, nebyť Pána Prsteňov a Harryho P. a nebyť všetkých tých peňazí, čo zarobili, nikdy by sme sa (s najväčšou pravdepodobnosťou) nedočkali Kroník Narnie, filmu, ale v slovenskom kontexte zvlášť nie ich literárnej podoby, a nikdy by sme sa nedočkali ani Eragorna a ani toho Sapkowského asi nie. Globalizácia však funguje, a my sa môžeme tešiť.

Na Slovensku, kde fantastika vždy ťahala za kratší koniec, sa – mimo kontextu minority koexistujúcej vo fandome – objavil globálny fantasy bestseller, román Christophera Paoliniho Eragon, prvý diel trilógie Odkaz Dračích jazdcov. Táto udalosť je o to pozoruhodnejšia, že ten istý román vyšiel viac ako pred rokom v Čechách a väčšina z tých tristo zapálených slovenských fanúšikov fantasy ho už vlastní. Ale Eragon v slovenskom preklade nevyšiel pre nich, jeho jednoznačnou ambíciou je osloviť mainstream, čo sa vezie na vlne náhlej masovej popularity Tolkiena, Harryho P. a predovšetkým ich filmových adaptácií. Dostatočne to naznačuje zadný prebal obálky, ktorý zdobí zvolanie: „Tešte sa na film!“ Áno, Eragon je viac produkt ako knižka vydaná spontánne len pre jej literárne kvality, ale to je celkom v poriadku. Vec sa má totiž tak, že nebyť momentálnej masovej popularity fantasy, Eragon by nikdy s takým know-how nevyšiel ani v krajine svojho vzniku, v USA: Existuje tisíc lepších fantasy, ale v tomto prípade je asi dôležitejšie, že sú desiatky, možno stá tisíce fantasy horších. Eragon je výnimočný len tým, že s jeho vznikom a vydaním je spätý príbeh, ktorý sa môže šíriť ako pseudo-legenda, čo pomáha zvyšovať predaj. Eragon má čosi podobné, ako mal Harry P. pri svojom štarte – príbeh svojho zrodu. Všetci vieme o chudobnej Joan Rowlingovej, ktorá, s deckom v kočíku, písala svoj prvý román o malom čarodejníkovi kade-tade po kaviarňach, lebo nemala na kúrenie vo svojej maličkej kutici. Ten Eragonov príbeh je podobný, je to tiež príbeh outsidera, v tomto prípade obyčajného mladého chlapčiska, junáka menom Christopher Paolini, narodeného v roku 1983, reprezentanta amerického dorastu odchovaného na spotrebnej kultúre. Vlastne nie, výnimočnosť Paoliniova je v tom, že je iný ako jeho anonymní generační súputníci. Vychovávali a vzdelávali ho jeho rodičia, do školy vraj nikdy nechodil, a Eragona sa odhodlal napísať už ako jedenásťročný potom, čo si prečítal nejakú fantasy a rozhodol sa napísať lepšiu. Ak by som bol cynik, dodám, že to nie je veľký problém, literárna kvalita drvivej väčšiny fantasy je kdesi na úrovni slohových cvičení na tému mágia, dobro a zlo, ale ja cynik nie som, aspoň čo sa príbehov týka, určite nie. Každopádne, Paolinimu sa jeho zámer podaril, knižku napísal, vyšla v rodinnom vydavateľstve v roku 2002, rok si počkala, kým ju objaví niekto, kto z nej dokáže urobiť bestseller, vyšla znova vo veľkom vydavateľstve, upravená, a samozrejme už s pseudolegendou o svojom vlastnom vzniku a začala sa predávať. Predáva sa vynikajúco, všade na svete. Pseudolegenda funguje, je celkom jedno, či je autentická, alebo je dielom marketingových stratégov. Paolini sa stal senzáciou, o to väčšou, že keď tento rok na jar vydal druhú časť – Eldest, dostal sa s ňou dokonca do spravodajských relácií všade v civilizovanom svete, dokonca aj u nás. Možno si spomeniete na spravodajský šot o knižke, ktorá v predajnosti zosadila z trónu najnovšieho Harryho P., to bola reč práve o Paolinim a Eldestovi.

Záleží ešte vôbec na tom, aký je Paolini spisovateľ a ako sa mu vlastne Eragon podaril? Ale hej, určite, ak by ten príbeh nemal cenu, ak by ľudí nechytil, nepomohla by mu žiadna kampaň. Faktom je, že mainstreamovému čitateľovi s povrchným záujmom o fantasy sa do rúk dostane skvelý (rozumej napínavý, dobrodružný, čitateľsky veľmi prístupný) príbeh, ďalšia z variácií na klišé, ako hlúpy Jano (v Eragonovi jednoduchý, zdanlivo obyčajný chlapec z hôr) ku šťastiu a princeznej (k drakovi a vlastnej výnimočnosti) prišiel a čo si s tým počal. Eragon nie je žiadna vysoká literatúra a fantasy fajnšmekri by mu mohli vyčítať kadečo, ale svoj účel splní. Je dôstojným príbehom, má všetko, čo príbeh potrebuje, a navyše je v ňom zjavný Paoliniho skutočný spisovateľský talent, vzhľadom na jeho vek vskutku výnimočný. Paolini má ten dar veľkých rozprávačov a keď dozrie a napíše čosi naozaj pôvodné, môže z toho byť aj literárna, nielen marketingová udalosť. Ako čitateľovi programovo venujúcemu sa fantastike mi na Eragonovi prekážalo predovšetkým to, že sa v ňom neobjavil ani jeden pôvodný motív, a že aj tie šlohnuté sa dajú až príliš ľahko vystopovať. Stavil by som sa, že chlapec Paolini videl Hviezdne vojny, predovšetkým jednotku, teda epizódu IV. z roku 1979, viac ako jedenkrát. Postava Eragona sa až príliš ponáša na Luka Skywalkera a stavba zápletky je opajcnutá komplet, len sa zmenili kulisy. Nevadí to príliš a väčšina čitateľov, ktorým je Eragon programovo určený, na to nemá šancu prísť, ale zamrzí to, lebo predčasný úspech by mohol Paoliniho utvrdiť v tom, že podvádzať sa vypláca.

Každopádne, ak chcete príjemné čítanie, darček pre chlapčiska alebo dievčinku tak medzi trinástym a sedemnástym rokom života, ktorí veľmi nečítajú, ale myslíte si, že by mali, Eragon je vynikajúca voľba. Dokáže totiž svojím príbehom, nech je akokoľvek nepôvodný, skutočne nadchnúť, a to sa ráta zo všetkého najviac.
P.S.: Ak sa na Paoliniho časom úplne zabudne, a to sa veru môže stať, tak preto, že debutovať nie poviedkami, soľou žánru, ale románom, ktorý je hneď prvou časťou rozsiahlej trojdielnej fantasy ságy, je jednoducho drzosť. Talentom, nech je akýkoľvek, remeslo neoklameš, a nepomôže ani zástup tých najlepších redaktorov. Preto si nedovolím naplno tvrdiť, že Paolini nie je len epigónom, ktorý mal obrovské šťastie.     

Paolini, Christopher: Eragon. Bratislava, Fragment 2005. Preklad Zdenka Buntová. 512 strán.
www.fragment.sk