Lukjanenkovo mimo dobra a zla - Magazín.T-Station.sk

V konečnom dôsledku som rád, že som s recenziou Hliadok počkal až do momentu, keď sú v českých prekladoch k dispozícii všetky tri. Niežeby si každá časť trilógie nezaslúžila vlastnú recenziu, skôr naopak, o Hliadkach by sa malo písať často a všade, aby sa čo najviac dostali medzi ľudí, ale takto, pokope a po pointe sa aspoň môžem opierať o celý príbeh. Z filmu už som sa vypísal, na rad prišli knižky.

Patrím ku generácii, v ktorej záľubu k literárnej fantastike celkom v sovietskom duchu vybudovali spisovatelia nasilu spriatelených krajín. Predovšetkým Rusi a Poliaci, vlastne Poliak. Samozrejme, mám rád aj anglo-americkú fantastiku, ale žiadny z veľmajstrov žánru ma nikdy nedostal tak ako Stanislaw Lem. O ňom však nebude reč, len sa snažím zdôrazniť, že som, ako väčšina detí reálneho socializmu, čo čítala fantastiku, vyrastal na Kazancevovi, Jefremovovi, Bulyčevovi, či bratoch Strugackých. Keď sa uvoľnený trh obrátil na opačnú svetovú stranu, kontext sovietskej a ruskej fantastiky som stratil, a podľa všetkého sa na tradície vykašľali aj domáci a vrhli sa kopírovať dovtedy neprístupných Angličanov a Američanov. Vykrádať a kopírovať, ale svojsky, v súlade s čímsi, čoho sa nemožno zbaviť zmenou politického systému. A zrodila sa moderná, súčasná ruská literárna fantastika, snúbiaca v sebe starý odkaz predkov s novým odkazom Západu. Mnohé o jej kvalitách naznačil Posledný pán prsteňov Kirila Yeskova, ktorý sa v českom preklade objavil v roku 2003 a reinterpretoval kanonizovaného Tolkiena spôsobom síce drzým, ale o to fascinujúcejším. Akoby som s tou záplavou anglo-amerických prekladov o čosi drobné, ale dôležité prišiel a Yeskov mi ukázal, že mám za čím banovať. Keď sa objavil Lukjanenko, v Rusku zavedený rešpektovaný autor, už som sa vyslovene tešil. Hranica snov i Spektrum, Lukjanenkove romány, ktoré sa v prekladoch objavili ešte pred Hliadkami, predstavovali autora píšuceho fantastiku jazykom veľkej literatúry a Hliadky toto presvedčenie len potvrdili.

Pretože vôbec netuším, ako sa podeliť so zážitkom, ako ho opísať. Slovíčko "páči sa" v tomto prípade nestačí. No nič, skúsme to vetu po vete.
Lukjanenkove Hliadky sú považované za fantasy trilógiu, z hľadiska súbžánrového zaradenia by im najviac svedčalo označenie mestská fantasy, ale ak fantasy nie je vašou šálkou magického elixíru, môže vám to byť celkom jedno. Predpokladám, že fanúšikovia literárnej fantastiky a fantasy zvlášť sa k Lukjanenkovi skôr či neskôr dostanú, a viem si celkom dobre predstaviť aj ich obrovské sklamanie. Označenie mestská fantasy totiž vzniklo v celkom inom kultúrnom okruhu, z akého Hliadky vyrastajú. Žiadny Stephen Brust, Charles de Lint a Neil Gaiman už vôbec nie. Ich svety totiž tomu nášmu, z hľadiska svojho fundamentu, ani nemôžu byť vzdialenejšie. Lukjanenkov svet, naopak, je s tým naším identický, len má viac rovín, významov i reality. Preto sa nazdávam, že Lukjanenkove Hliadky by mohli osloviť čitateľov milujúcich akékoľvek príbehy, nie len tie vykastrované označením fantasy.

Východiská a zápletka Hliadok sú vymedzené veľmi presne, podobne aj fungovanie ich / nášho sveta, či skôr tej roviny, ktorá je pre príbeh Hliadok určujúca. Odveký súboj dobra so zlom, metafyzického dobra a metafyzického zla, ustrnul v momente, keď obom stranám začalo byť jasné, že žiadna nemôže totálne vyhrať. Nastanuvší status quo trvá viac ako tisíc rokov a jeho leitmotívom je rovnováha. Dobrí, svetlí strážia činy zlých, temných, a naopak. Tak to zostane, až kým sa nenaplní proroctvo. Aby bol status quo zachovaný, nad tmou a svetlom bdie šero. Kto sú temní a kto svetlí? Ľudia skoro ako my, a predsa iní. Iní tým spôsobom, ktorý ľudská racionalita odmieta. Ľudia, ktorí dokážu vstupovať do úrovne reality zvanej šero a v nej tvoriť novú kauzalitu navzdory fyzike a zdravému rozumu.
Toto sú kulisy. Samy osebe vôbec nie banálne, ale zmysel im dávajú až mikropríbehy individualít, príslušníkov hliadok. Všetkých troch. Jediný, kto troška vyčnieva, je Anton, biely mág druhej kategórie, príslušník Nočnej hliadky, Raskoľnikov Lukjanenkovho sveta.

Viete čo? Dohodnime sa. Nech sú vaše vkusové preferencie akékoľvek, ak vás Lukjanenkove Hliadky čo len troška zaujali, nájdite si chvíľu a prečítajte si z nich kúsok hocikde v kníhkupectve. Je to minimum času, ak si uvedomíte, že by vám mohli ujsť fascinujúce knižky (z môjho uhla pohľadu možno to najlepšie, čo som kedy z fantastiky čítal) a je to ešte menej času, ak by ste mali vyhodiť viac ako liter za knižky, ktoré vás jednoducho nebudú baviť.

Lukjanenko, Sergej Vasilievič: Noční hlídka. Praha, Triton / Argo 2005. Preklad Libor Dvořák. 464 strán.
Lukjanenko, Sergej; Vasiljev, Vladimír: Denní hlídka. Praha, Triton / Argo 2005. Preklad Libor Dvořák. 466 strán.
Lukjanenko, Sergej: Šerá hlídka. Praha, Triton / Argo 2005. Preklad Libor Dvořák. 408 strán.