Omáčky a druhé šance

Na svadbe mojej spriaznenej duše zo strednej sme jedli mäso a tri druhy omáčok. Slivkovú, diabolskú a čučoriedkovú. Nevedela som si vybrať, ako vždy. Som váhavá a nerozhodná. Pri jedle aj v živote.

Svadobní hostia majú rôzny prístup k životu aj k omáčkam. Sú takí, čo zjedia mäso so šťavou a omáčky ani neochutnajú. Niektorí si hneď vyberú takú, čo im bude pravdepodobne chutiť, naložia si a spokojní vychutnávajú – bez jediného zaváhania. Vierka, ktorá sedela vedľa mňa, si mäso poliala z jednej strany diabolskou a z druhej čučoriedkovou omáčkou. Ja som ochutnala všetky tri, výborné boli, vybrala som si jednu a nakoniec zistila, že práve tá mi chutila najmenej.

Na balkónovej párty, kde sme filozofovanie výrazne podporili červeným vínom, rozoberáme tento fragment z Lenkinej svadby. Dostaneme druhú šancu, keď si vyberieme zlú omáčku? Je lepšie skúšať nové veci, alebo neskúšať vôbec?

Sú ľudia, ktorí zjedia to, čo dostanú na tanieri. Neprisolia si, neprikorenia, nepridajú žiadnu špeciálnu prílohu. Nie sú prieberčiví. Možno si myslia, že to, čo majú na tanieri, je nakombinované pre ich najväčšiu spokojnosť. Možno o tom ani nepremýšľajú. Konzumenti. Konzumenti berú, čo im život dáva, s dôverou, že je to to najlepšie. Nemajú chuť nič nové skúšať, alebo nemajú odvahu alebo dôvod. Ak sú spokojní s im podaným kokteilom príležitostí, sú šťastní a vyrovnaní. Ak nie, nadávajú, frflú a nič sami aktívne nemenia.

Monika tvrdila, že najlepšie sú na tom ľudia, ktorí vedia, čo chcú. Hovorme im jednoomáčkovci. Jednoomáčkovci majú vo veciach jasno. Nemusia všetko skúšať, akýsi vnútorný hlas im hovorí, čo je pre nich najlepšie. Neprekvapí ich obsiahle menu, neprehovorí ich predavač. Rozhodujú sa pragmaticky a rýchlo. So svojimi rozhodnutiami sú spokojní a nepochybujú o nich. Monika, typický jednoomáčkovec, si myslí, že šance by sa nemali premárňovať. Nemôžeme do nekonečna skúšať, šance sú limitované a keď ich nevyužijeme, tak sme to posrali. Našťastie je tu moja sestra, ktorá na obranu nás váhavých a nerozhodných prichádza s optimistickým názorom nekonečného počtu šancí, kde jedna premárnená otvára ďalšiu a my môžeme znovu a znovu začínať.

Ja som kaskadér. Riskujem a skúšam, aby som našla to, o čom jednoomáčkovci vedia hneď. Ale keďže aj cesta môže byť cieľ, nepovažujem svoje hľadanie za stratu času. Na svojej ceste zažívam kopec srandy, stretávam rôznych ľudí a hľadanie je niekedy hodnotnejšie ako samotné nachádzanie. Samozrejme, má to veľa nevýhod. Nakupovanie so mnou sa podobá ceste Budhovho osvietenia, keď nad každou vecou meditujem a prosím o znamenie. Následne sa skriňa mojej sestry plní skvelými veci, ktoré som mala len párkrát na sebe. Vždy ma prekvapí obrovský výber potravín v supermarketoch, ktorý ma pre úsporu času donútil písať si lístočky a ísť po nadpisoch Zelenina, Mliečne výrobky ako po stopách kapitána Granta a zbytočne sa nezastavovať.

Hĺbkovou analýzou skupiny Kaskadéri by sme zistili, že nie všetci kaskadéri sú takí váhaví a nerozhodní. Existuje aj podskupina kaskadérov freestylerov, ktorí, ak by nevyskúšali všetko, čo im svet ponúka, neumreli by spokojne na dne oceána pri pokuse o hĺbkový ponor. Sú kaskadérmi, lebo hľadajú dobrodružstvo a zmenu. Dôvodom ich pátrania je možno tiež to, že tam niekde, za horizontom bežného života, hľadajú sami seba.

Omáčková typológia mi vôbec nedáva odpoveď na otázku, ktorá skupina je vlastne šťastná a či sú šance limitované. Môj kamarát Martin mi hovorí, že šance sú všade, kam sa pozriem, stále vznikajú nové a nové, povaľujú sa na uliciach a čakajú, kedy si ich vyzdvihneme a donesieme domov. Problém nie je v ich predpokladanom obmedzenom počte, ale v tom, ako sme k ich prijímaniu otvorení. Úplne s ním súhlasím a namiesto oplakávania premárnených príležitostí verím, že za rohom čaká nejaká druhá. Súčasné teórie, ktoré hlásajú pozitívny prístup k životu ako správny spôsob prekonávania prekážok, toto stanovisko len podporujú. Jediné, čo sa do mojej predstavy nehodí, je zásada Trikrát a dosť.

Po ťažkých debatách a ťažkom víne na balkónovej párty som zaspala v izbe na zemi. Jedna moja premárnená šanca ma prišla prikryť a dať podušku pod hlavu. Už mi to ani nie je ľúto. Nie sme vždy ready na prijímanie príležitostí. Niekedy potrebujeme čas, niekedy zmenu postoja, niekedy sme len príliš zaneprázdnení na ďalší challenge. Nevadí. Časom zmúdrieme, oddýchneme si a nová šanca sa zasa dostaví. Len treba mať oči a srdcia otvorené.

Ďalšie články z pondelka 12. júna 2006
Elena Akácsová: Prekvapivé víťazstvo konzervatívcov na Myjave
Michaela Malíčková: Kosa, rozpaky a nakoniec predsa len šou 
Peter Pišťanek: Španielska iniciatíva proti futbalu
Petra Pappová: Psychoanalytická romanca podľa Junga a Freuda