Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Peter Pišťanek | 5.6.2006 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Záchrancovia kultúry

Blank

linky28Som filmovým fanúšikom a mám rád český film, nielen ten starší, ale aj ten súčasný. A nielen pre typický český humor. Napríklad film Šťastie (Štěstí) ma emotívne vcelku dosť zasiahol a vysoko si ho cením. Naopak, Vaterland: Lovecký denník mi pripadá ako úplne prázdna, vypatlaná formalistická hračka, ktorá sa len na niečo tvári. Podobne hlbokomyseľne sa tvária všetky filmy zúfalo netalentovaného Vladimíra Michálka. Všetci boli svojho času úplne hotoví z filmu Je treba zabiť Sekala (Je třeba zabít Sekala), na prvé pozretie film omráči svojou dokonalou formálnou stránkou, no už na druhý raz divákovi začnú prekážať režijné a scenáristické nedotiahnutosti a schválnosti. Až na pár silných momentov ťažká bezradnosť, rovnako ako v jeho staršom filme Amerika, ktorý je sprznením knihy Franza Kafku.

Možno niekto z vás sleduje spor okolo Zákona o kinematografii, ktorý momentálne zamestnáva českú kultúrnu verejnosť. Som dosť pobavený z toho, že českí tvorcovia, aj tí komerčnejší, by chceli, aby im štát platil za filmy. Prečo? Ako ktosi vtipne a správne podotkol kdesi v diskusnom fóre, to by potom mohli štátny príspevok žiadať aj výrobcovia smiešnych papúč.

Na stránkach Neviditeľného psa sa objavil pekný článok o celej problematike z pohľadu liberála.

Podobná kampaň pred nejakým časom prebehla aj u nás. Umelci vtedy navrhovali „zachrániť kultúru“ a ostošesť sa podpisovali pod petíciu. Mnohí netušili a dodnes netušia, že o kultúru sa netreba báť, tá predsa rozkvitá v každých, aj tých najhorších časoch, akurát že možno nie na doskách SND a na obrazovkách STV, ale na iných miestach. Jej nositelia nie sú síce tak dobre platení (a ani im o to nejde), ako boli tí, čo sa rozhodli „zachraňovať kultúru“. Ak niekomu ide čisto o kultúru, ten ju môže pokojne zachraňovať aj po šichte vo fabrike. Človek sa osprchuje, naobeduje a poďho k rozpísanému románu, alebo k rozskúšanej divadelnej hre!

Opäť sa potvrdilo, že aj keď umelci majú plné ústa trhovej spoločnosti a slobody, v skutočnosti by radi pracovali ako za socializmu a ostatní aby na nich pracovali ako za kapitalizmu. Tak si to asi predstavovali, aj keď rečnili na vymrznutých námestiach do všeobecného štrngania kľúčov. Keby vedeli, že takto dopadnú, a že aj na ich tvorbu sa budú klásť trhové kritériá, asi by sa veľa z nich postavilo na opačnú stranu. Nepáčilo by sa mi, keby sa im na to ich umenie nedobrovoľne skladali všetci, teda aj tí, ktorých to ani najmenej nezaujíma. To je tá stará dilema drevorubača z oravskej Habovky a baletu Slovenského národného divadla. Prečo by mal drevorubač z Habovky zo svojich peňazí platiť balet, ktorý možno nikdy v živote neuvidí? Prečo by sa mal strýco z Majcichova skladať na spisovateľa Pišťanka, keď v živote nesiahne po žiadnej jeho knihe? Rovnako ma však škrie, že ja musím zo svojich peňazí podporovať napríklad stavbu nejakej blbej hokejovej haly, pričom ma tam nikdy neuvidia, a dokonca som hokej ani futbal v živote nepozeral. Radšej by som podporil niečo, čo ma zaujíma. Balet by to veru nebol.

Neviem ako vy, ale ja si radšej ako na balet či na hokej vyrazím do kina. A keď nie je nič v kine, tak do prírody. A úplne najradšej na bicykli, ale nie rýchlo, skôr pomaly, aby za mnou stíhal bežať psík a aby som ho neuštval. Mám rád prírodu, dobre sa cítim v hlbokom lese aj na kopci s výhľadom. To jsou tydlencty panoramata. Nikdy som netušil, že pozitívny až obdivný postoj k prírode je vcelku novodobá záležitosť. Ozaj, zamysleli ste sa niekedy, prečo sa nám zdá byť príroda krásna?

Mám rád nielen prírodu, ale aj romantické priemyselné predmestia. V Bratislave ich už toľko nevidieť, fabrické periférie (Pálenisko, stará Apollka, Kablovka, Gumonka, Dimitrovka) postupne ustupujú pred novou zástavbou, biznis centrami a nákupnými strediskami. V Prahe je toho trochu viac, najmä v tradičných fabrických štvrtiach ako Smíchov, Vršovice, Hlubočepy, Libeň, či Holešovice. Keď s priateľkou navštívime Prahu, bývame v tichom penzióne v starých Holešoviciach a radi sa tam prechádzame. Človek sa tak ocitne v zanikajúcom svete, ktorý na svojich obrazoch zachytil Kamil Lhoták alebo vo svojich poviedkach Bohumil Hrabal. Teší ma, že so záľubou v historickej industrii nie som sám. Rozhodne ju so mnou zdieľa Tomáš Feřtek vo svojom článku o železničných dielňach Praha-Bubny.

Svojím vrúcnym a meditatívnym postojom k prírode sú známi Japonci. Ich kultúra je pre našinca tajomná a obvykle zaujímavá. Prinajmenšom pre mňa. Milujem film Akiru Kurosawu, teda tie samurajské, historické. Jeho filmy odohrávajúce sa v moderných časoch ma nezaujímajú. Mentalita Japoncov a vôbec Aziatov je pre nás hádankou, ale domnievam sa, že ani oni nerozumejú úplne všetkým kultúrnym súvislostiam sprevádzajúcim západnú civilizáciu.

Iste to poznáte aj sami: namotáte sa na niečo, čo samo osebe síce nie je žiadny zázrak, ale vy to skrátka máte radi. Keď mi pred piatimi rokmi dokončili podkrovie, v ktorom doteraz žijem, nemal som veľa nábytku, ktorý by som si preniesol do svojho nového životného priestoru. Všetko som si postupne pokupoval a odvtedy mám rád nábytok IKEA a najmä tie všelijaké drobné bytové doplnky. Dá sa povedať, že som IKEA-pozitívny. Prečítajme si niečo o tejto firme, ktorá ovplyvnila životný štýl a domáce pohodlie miliónov ľudí!

Rád si prečítam neobvyklé informácie o tých najbanálnejších veciach, ktoré nás obklopujú. Trebárs taká tatárska omáčka. Mám ju rád, ale nič som nevedel o jej histórii.

Je fajn, keď sa niekto dokáže pozrieť na notoricky známu vec novým pohľadom. Napríklad takí piráti. Aj keď nie sme národom námorníkov, všetci poznáme tie historky, od Johna Silvera, cez Henryho Morgana, až po Jacka Sparrowa. A predsa je tu niečo, čo by sme si, odchovaní na filmoch o korzároch, sotva dokázali predstaviť.

Vo svete, kde už ani piráti nie sú tým, čím bývali, sa ťažko možno na niekoho spoľahnúť. Napríklad takí horolezci: odpradávna vzory odvážnej chlapskej zaťatosti. Ani tí už nie sú, čím bývali. Dnes sa už ide na vrchol cez mŕtvoly. Doslovne. Fuj.

viac od autora »
Vaše reakcie [24]

:: Súvisiace reklamné odkazy