Sprievodca vnútorným azylom

Jazdu v automobile stále vnímam tak trocha ako slávnosť, hlavne keď šoférujem ja. Jazdím síce denne, ale asi len rok a pol, hoci vodičák som robil ešte v Československu. Šoférovanie ma nijako zvlášť nenadchýna, zato auto hej, či presnejšie – jeho interiér a to, čo sa v ňom počas jazdy deje. Nie, nemám na mysli súlož na zadnom sedadle, ani na prednom, keď už sme pri tom, ale ten zvláštny, veľmi príjemný pocit absolútnej autentickej slobody, ktorý, aspoň sa mi tak zdá, sa za volantmi vlastných áut dostavuje u väčšiny vodičov. Opäť ma, prosím, ospravedlňte, ak píšem o niečom až banálne zjavnom, pre mňa je to však stále nová skúsenosť a neviem sa jej nabažiť.

Nie som jeden z tristotisíc najlepších šoférov na Slovensku, to v žiadnom prípade, aj keď je fakt, že keď vyrážam na aute do veľkomesta, už známym neposielam varovné esemesky, ale o to radšej s takýmito šoférmi cestujem na sedadle spolujazdca a snažím sa čo-to priučiť. Pri týchto sebazdokonaľujúcich výpravách som v aute vždy ja a ešte na mieste šoféra človek, ktorý je svojou vlastnou esenciou. Na dreň očistená ľudská entita, ktorú síce zväčša poznám, ale len prikrytú maskovacou sieťou vonkajšej reality – sveta mimo automobilu. Neskonalo milujem, ako sa z veľmi blízkej kamarátky za volantom stáva osoba, z ktorej by, ak by som ju nepoznal, išiel strach. Nastúpime, naštartuje, auto sa rozbehne a v tom momente začne interiérom znieť monológ na tému všetci statní šoféri sú zdementnelí idioti, vrahovia, ktorých jediným cieľom na ceste je prekážať nám. Kým som s ňou nejazdil, bol som presvedčený o tom, že slovenčina má len obmedzený počet nadávok. Krásne na tom je, že ona to nemyslí zle, je to len taký jej šoférsky folklór, spôsob, ako zo seba za volantom vyventilovať všetok stres bez toho, aby to niekomu škodilo. Tu treba povedať, že kamoška jazdí nadmieru bezpečne, ohľaduplne a slušne a slovný prejav, ktorý by z krčmy vyhnal aj ostrieľaných námorníkov, je len verbálnym výrazom jej oslobodenia sa od sveta vonku.

Je v aute len sama so sebou, bez limitov a obmedzení, nie osamelá, lebo vedľa nej sedím ja, ale to je jedno – ako by som nesedel. Som presvedčený, že ten monológ znie interiérom jej auta, aj keď je sedadlo spolujazdca prázdne. Auto je totiž jeden z mála priestorov, ktoré človeku zostali na to, aby mohol byť sám so sebou, na nič sa nehrať, nič neriešiť, len byť a vychutnávať si vlastný prúd vedomia. Človek sa sústreďuje na cestu a na pozadí mu beží úsporný program – akýsi čistič obrazovky vedomia. Mám ho, samozrejme, tiež, práve preto vnímam každé svoje, aj to najrutinnejšie, šoférovanie, ako slávnosť a teším sa naň. Moje symptómy totálnej oslobodzujúcej samoty sú iné, pri ich generalizácii mi výrazne pomohla manželka, lebo sám ich už ani nevnímam.

Takže len v aute si dokážem pustiť muziku, za ktorú sa za iných okolností hanbím. Nie preto, že ju počúvam, ale preto, že je dielom človeka a sám som, aspoň podľa vonkajších znakov, rovnaký živočíšny druh. Všetko sú to veci, ktoré môžem počúvať len sám, lebo by som si nikdy nezobral na plecia bremeno zodpovednosti za to, že som nimi kontaminoval niekoho iného. A spievam, nie spievam – ziapem spolu s Katapultom, Vysacím zámkom a najnovšie Kabátom, album Děvky ty to znaj. Rútim sa štyridsiatkou po okresných cestách tretej triedy a spoza volantu vybľakujem do nikým nezachytiteľného mikropriestoru vlastnej samoty auta: „Děvky, ty to znaj, sotva daj, když jsou kapsy prázdný, la la la.“ Ďalej nadávam, ale nie anonymným ľuďom vonku, naopak, sám sebe, štylizujúc sa do šoférov okoloidúcich áut. Častujem sa tými najvulgárnejšími nadávkami a komentujem svoje počínanie, zvlášť hrdý som na nadávku pripič, ktorou som okrem seba v aute ešte neozdobil nikoho. Blbo sa usmievam do spätného zrkadla, v snahe vybudiť za mnou stojacich šoférov k úsmevu šoférskej solidarity, ignorujúc fakt, že ma jednoducho nemôžu v mojom spätnom zrkadle vidieť. Bľabocem, vydávam zvuky a skúšam sa jazykom dotknúť nosa, prípadne zubami brady – čo zvonka vyzerá ako robenie grimás, ale má to hlbokú psychohygienickú funkciu. Odvrávam autorádiu, teda tým cestným správam, čo prerušujú muziku a neviem ich vypnúť, prípadne ich dopĺňam vlastnými verziami o havarovanej ľudskej dôstojnosti na železničnom prejazde v Bzinciach pod Javorinou, prípadne zrazenej sebaúcte pri zjazde do Paty.

Nech už v aute robím čokoľvek z týchto kratochvíľ, pri dlhších cestách aj všetko, isté je, že nikde inde ako v aute nie som schopný takto sa predviesť. Interiér auta je oáza bezpečnej samoty, ktorá síce nemá nič spoločné s osamelosťou, ale pomáha ju prekonať. Nikto o mne nevie všetko, ani manželka nie, len môj automobil, sprcha a pracovňa takto v noci. Sú to miesta, kde vždy môžem byť len sám so sebou, miesta, kde sa nechávam spoznať aj v tých najbizarnejších podobách. Zdajú sa mi nesmierne dôležité pre život, lebo sú oslavou ľudskej autenticity. Auto je však výnimočné tým, že som v ňom sám uprostred davu, v kolóne iných áut, skrátka na verejnosti a som v ňom práve tak, ako sa mimo auta jednoducho spoznať nenechávam.

Preto ak ste náhodou na svojich cestách zazreli šoféra, ktorý sa bez zjavného vonkajšieho motívu snaží obrátiť svoju tvár naruby, nemusí to hneď byť tak, že robí na vás grimasy a snaží sa vás vytočiť. Nie, je len sám so sebou. Pokojne mu v duchu vynadajte, aj nahlas, veď to sa v aute patrí a nechajte to tak. Práve ste totiž nahliadli do toho najintímnejšieho súkromia.

Čo vy? Ako spoznám za volantom vás?

Ďalšie články zo štvrtka 1. júna 2006
Dušan Mikušovič: Ako sa stať celebritou. Kapitola XIII.: Meno
Elena Akácsová: Zas ma ten citový vydierač dostal!
Matej Lauko: Zoznámte sa s Flunk