Zas ma ten citový vydierač dostal!

Keď do slovenských kín dorazil film Larsa von Triera Dogville, ničím som si nebola taká istá ako tým, že na tento film určite nikdy nepôjdem. S filmami tohto režiséra mám totiž len tie najhoršie skúsenosti. Po filme Prelomiť vlny ma prepadla hlboká beznádej a na konci filmu Tanečnica v tme som plakala nezadržateľne a nahlas. Povedala som si, že nikdy viac sa nenechám týmto odporným sadistickým citovým vydieračom dobrovoľne týrať.

V mojom presvedčení, že tento film nechcem vidieť, ma utvrdzovali aj základné anotácie k filmu a prvé recenzie, z ktorých bolo jasné, že opäť pôjde o nešťastnú ženu, tentoraz votrelkyňu v malej uzavretej dedinke, ktorá sa postupne stáva obeťou stupňujúceho sa zneužívania. Môže byť Nicole Kidmanová akokoľvek úžasná herečka a Lars von Trier uznávaný režisér, na toto ma nikto nedostane! Vyše dvojhodinový, city drásajúci film, odohrávajúci sa v jediných provizórnych kulisách, aj to vlastne len nakreslených na zemi? Nie, ďakujem, nie som masochista a ani nepotrebujem v spoločnosti intelektuálov ohurovať znalosťou a premúdreným rozborom, čo týmto filmom chcel, prebohaživého, autor povedať.

Lenže človek mieni a sviatočný televízny program mení. Niekedy po troch prejedených a preležaných vianočných dňoch s diaľkovým ovládačom v ruke som okolo polnoci unudene surfovala po kanáloch preplnených ježiškami a rodinnými komédiami, keď som narazila na povedomú scénu bez kulís. K tomu Vivaldi. A zvláštny komentár rozprávača. A herci, ktorých nepoznám po mene, ale každého som už videla v aspoň jednom dobrom filme. Vo chvíli, keď sa na scénu dostala Nicole Kidmanová, mi došlo, že to je Dogville a okamžite som to prepla. Ale nudný nočný program ma po chvíli vrátil späť. Ešte párkrát som odolávala a prepínala, ale tá podivná atmosféra a spôsob snímania ma do desiatich minút definitívne dostali a film som dopozerala takmer bez dychu hlboko po polnoci do konca.

A čo je pre mňa najdôležitejšie, na konci tohto filmu som rozhodne neplakala ani sa nervovo nezrútila, ale nahlas som sa smiala. Koniec filmu totiž prináša absolútne prekvapivú pointu, ktorú môže Trierovi Shyamalan aj so svojím Šiestym zmyslom len závidieť!

Tento film však nie je výnimočný len pre nejakú samoúčelnú prekvapivú pointu. Pre tých, ktorí hádam ešte o filme nič nevedia, v skratke citujem, o čo ide, z recenzie Fera Gyárfáša z inZinu. Na začiatku počuť výstrely a potom do dedinky pribehne Grace (Nicole Kidmanová). Hľadajú ju gangsteri. Grace je zúfalá; ale neprezradí, prečo. Dedinčania sa radia, potom hlasujú a napriek pochybnostiam sa jednohlasne rozhodnú poskytnúť jej úkryt. Požadujú za to, aby im slúžila. A tak tam s nimi žije. Do dediny vnesie radosť. Každého niečím poteší, vyjde v ústrety. Tvrdia, že ju majú radi. Polícia vyhlási po Grace pátranie. Obviňujú ju z lúpeže, ktorú mala vykonať už v čase pobytu v dedinke. Ukrývať ju začína byť trestné. Riziko dedinčanov je malé, ale je. A oni prenášajú tlak na Grace. Dajú jej dvojnásobok práce, stávajú sa odpornými, panovačnými a nepriateľskými. Trier zobrazuje fázy narastania agresivity, nespravodlivosti a zneužívania moci ako logické. Dedinčania nie sú v zásade zlí. Sú bežní. Podobných úbohostí a podlostí sa dopúšťajú ľudia všetkých kontinentov a rás. Je to zlo, ktoré je banálne.

Toľko dej, vďaka ktorému som ten film vlastne nechcela vôbec vidieť, pretože to vyzeralo na rovnakú depku ako v úvode menované dva filmy. Ale nie je to tak, aj keď to postupné narastanie nespravodlivosti je aj v tomto filme priam fyzicky ťaživé. To, čo celú ťaživosť odľahčuje až do tej miery, že film sa dá istým spôsobom vnímať ako humorný, je jeho forma. Nielen tá nakreslená podivná scéna, ale spôsob snímania a rozprávania. Každú z deviatich kapitol filmu uvádza titulok, ktorý sucho skonštatuje, čo sa stane. To potom zopakuje nevzrušeným hlasom rozprávač a niekedy aj jedna z postáv. Takto napísané to pôsobí absurdne, ale vo filme to funguje skvelo. O novátorskom spôsobe snímania sa píše v mimoriadne podrobnej recenzii Kamila Filu na filmweb.quick.cz: Místo statičnosti nás Trier vytrhuje z letargie pohyblivou ruční kamerou, pohledy z ptačí perspektivy, zrychlováním pohybu, zprůhledňováním různých materiálů, mnoha drobnými digitálními efekty a především tzv. jump cuts, zvláštními dynamizujícími prostřihy, kdy se jeden děj nastřihne v různé velikosti a úhlu záběru víckrát za sebe bez prostřídání s protizáběrem (tím, kam se postava dívá a na co se má reagovat). Jakoby v toku vyprávění chyběly odpovědi (pohledy z druhé strany) a ve vzduchu pak neustále vibrovalo nervní napětí a stupňovalo se k bodu neodvratného zlomu. Takový dojem si z běžného záznamu divadelních představení nikdy neodnesete.

Vyššie zmienená recenzia je rozdelená na dve časti. Druhá časť je určená len pre tých, čo film videli do konca, teda nebudú mrzutí, že im niekto vopred prezradil pointu. Bez tej pointy sa však o tom filme nedá rozmýšľať a diskutovať. Preto sa aj tento môj text končí v polovici a keď si ten film pozriete, môžeme o tom, ako ste to celé pochopili, diskutovať ďalej.

Dogville. Dánsko - Francúzsko - Švédsko - Veľká Británia - Nemecko – Holandsko, 2003, 177 min.
Réžia: Lars von Trier
Scenár: Lars von Trier
Kamera: Anthony Dod Mantle
Hudba: Antonio Vivaldi
Hrajú: Nicole Kidmanová – Grace, Harriet Anderssonová – Gloria, Lauren Bacallová – Ma Ginger, Jean-Marc Barr – muž s klobúkom, Paul Bettany – Tom Edison, Blair Brown – pán Henson, James Caan – veľký muž

Oficiálna stránka filmu: http://www.dogville.dk/

Ďalšie články zo štvrtka 1. júna 2006
Juraj Malíček: Sprievodca vnútorným azylom
Dušan Mikušovič: Ako sa stať celebritou. Kapitola XIII.: Meno
Matej Lauko: Zoznámte sa s Flunk