Vzdávam sa!

OK, viem, nemusí vás to zaujímať, ale v posledných dňoch ma úplne najviac dokáže rozhodiť Rytmus a tá, hádam je to ešte stále pieseň, čo je teraz asi hit, lebo ju zachytím dosť často. Tá o tom, ako je cigáň a smrdí, alebo tak nejako. Vždy, keď najdrsnejšieho z drsných kdesi začujem, okamžite sa dávam na ústup. Slovenský hip-hopový velikán zrejme dosiahol, čo chcel. Uráža ma, pričom sám seba v tomto význame vnímam ako konzervatívneho sivého človeka, bezmennú súčasť masy, ktorej chce umelec nastaviť zrkadlo, vytrhnúť ho z letargie a čo ja viem čo ešte. Áno, darí sa to, tú pieseň neznesiem, nikdy som ju síce nepočul celú, ale ani nechcem, vadí mi tak veľmi, až mám chuť uraziť aj speváka aj všetkých, čo sa im to páči, prinajmenšom tak, ako tá pieseň uráža môj vkus. Môj dobrý vkus, žiada sa mi dodať, ale nedodám, lebo viem, že dobrý vkus nemám. Mám taký vkus, aký mi vyhovuje.

Jóóóój, ako rád by som im do tváre vykričal všetko najhoršie, čo si o tej piesni myslím, ako rád by som ich urazil. Ale neurobím to. Jednak sa Rytmusa bojím, jednak rešpektujem jeho fanúšikov, aj fanúšikov slovenského rapu, hoci im nerozumiem, ani nechcem rozumieť, a jednak som fundamentálne presvedčený, že ľudia sa k sebe môžu správať slušne bez toho, aby sa mali radi. Tá pieseň asi naozaj plní svoju funkciu, keď ma uráža už sama jej existencia, vypovedá to nielen o nej, ale aj o mne. Čo? Že, hoci sa musím, len veľmi ťažko sa zmierujem s existenciou z môjho uhla pohľadu, tak esenciálne hlúpej, primitívnej, vykalkulovanej a navyše škaredej piesne, a že mi veľmi vadí celá tá poetika chrapúnstva, čo sa stalo módou, mainstreamom a podľa všetkého sa celkom pekne predáva. Nakoniec, nie je to nič nové, estetika škaredého tu bola vždy, a vždy sa našlo dosť ľudí, ochotných za ňu zaplatiť.

Nedávno som sa stal svedkom akademickej diskusie o výrazových špecifikách poetiky slovenských hip-hopových textov a bolo fascinujúce počúvať, ako sterilný, ale pomerne presný jazyk literárnej vedy dokázal odhaliť v tých textoch aj veci, o ktorých zrejme samotní autori nemali ani tušenia. Ku vkusu sme sa vôbec nedostali, ale fascinovalo ma, že diskutujúci nič z predmetného nevzali vážne a čiastočne tomu tak upreli zmysel. Vyšlo nám z toho, že nik zo zúčastnených vlastne hip-hop nemá rád, čo je vzhľadom na naše povahy pochopiteľné, až na jednu výnimku. Je ňou kolega a priateľ, ktorý celú diskusiu inicioval. Toho hip-hop nadchýna, špeciálne jeho slovenská podoba. Neverí mu síce ani slovo, ale to mu nebráni, aby sa pri ňom vynikajúco nebavil.

Vieš, je to taká forma recesie, povedal mi. Tie texty sú ako detské riekanky, len sa tvária dôležito, ľahko sa pamätajú a človek si ich môže vyspevovať pod sprchou alebo v aute a znejú tak absurdne, až sú pôvabné.

Áno, tomu rozumiem, ale platí to, aj keď znejú z rádia alebo telky, kedykoľvek, bez varovania, aj vtedy to je recesia? Je čosi recesistické na programovo nasratom zamindrákovanom pozérovi, ktorý vyplavuje Augiášov chliev vlastnej hlavy prúdom banálnych slov? Samozrejme, veď inak ten verbálny exhibicionizmus nedáva zmysel. To už nie je recesia, to je zhovadilosť. A proti zhovadilosti sa potrebujem brániť.

Nemám vás rád, Rytmus, vadí mi, čo robíte, nepáči sa mi to a nesúhlasím s tým. Vaše piesne považujem za lži, hlúpe lži, rozčuľujú ma a urážajú. Som malomeštiak a všetko ďalšie, čo len potrebujete do vašej predstavy nepriateľa, prebudil ste ma z letargie a ľahostajnosti všedného života, porazil ste ma, vzdávam sa. Ak toto bol váš cieľ, je splnený, môžete skončiť.

Ja viem, znie to blbo, ale uľavilo sa mi.

Pozn. redakcie:
A aby ste vedeli, o ktorej pesničke to Juraj píše, volá sa Cigánsky sen a môžete si ju za 29 SK aj s celým Rytmusovým albumom priamo stiahnuť v sekcii hudba. Stačí kliknúť sem.

Ďalšie články zo štvrtka 25. mája 2006
Mirka Gučiková: Pasívny snoubordista
Ľuboš Vodička: Späť do strateného sveta
Rado Ondřejíček: Hudba pre pamätníkov aj drsných reperov