Vlastne nie muži, len ja, a vlastne nie úder, len taký štuchanec.
Považujem sa za feministu každučkým fragmentom svojho tela a možno preto mám čím ďalej tým viac žien plné zuby. Nie konkrétnych, k tým mám veľmi vrúcny vzťah, solídnym oidipákom počnúc, pevnými priateľstvami pokračujúc a životnou láskou končiac, ale abstraktných žien, žien ako rodu.
Poznám ich svet? Asi nie, len zo ženských časopisov a fragmentov praxe, ale ten, ktorý poznám, sa mi z duše prieči. Dúfam, že nie je skutočný, lebo je to svet nenávisti predovšetkým k samej sebe, občas chabo maskovaný iróniou, je to svet zákazov, obmedzení a hlavne vzťahov, svet zbavený fantázie, zbavený veľkých tém. Je to totalitná stoka predsudkov a vzťahových klišé. Opovrhujem ňou. Dokola sa riešia stále tie isté problémy, banálne a nudné. Tých pár kamarátok, čo mám, sú aj tak tak trocha muži.
Je to mužský pohľad, pochopiteľne, je to pohľad kohosi, kto sa snaží príliš neprekážať, byť ústretový, chápajúci a predovšetkým rešpektujúci. Je to pohľad muža považujúceho sa za feministu, ktorému sa v spoločnosti anonymných žien, čo nie sú ani trocha mužmi, nedostáva to, čo sa sám snaží poskytovať. Ochota skúsiť uvidieť svet v inej rodovej perspektíve. Nie sme všetci takíto, ale je nás čoraz viac. Čistokrvných sexistických chrapúňov vlastne už ani nepoznám, len zopár mizogýnov, ktorí svoj postoj k ženám vyriešili jednoduchým popretím. Sme muži, ktorí sa snažia predovšetkým chápať, pokiaľ sú len toho naše obmedzené mozgy schopné a byť k dispozícii, pokiaľ sme potrební. Sme ochotní načúvať, poskytnúť oporu, prípadne aj skríknuť, ale len keď máme pocit, že práve toto sa teraz od nás očakáva. City pre nás nie sú abstraktnými uzlíkmi emócií, sex nie je šport, kto je prvý, jednoducho nevyhráva a neexistujú žiadne mužské a ženské domáce práce. Stále to nie je dosť a nikdy nebude, optikou ženských časopisov všetkých cenových a cieľových skupín akoby sme ani neexistovali. Nemám pocit, že sa pretvarujem, alebo že je môj prístup k životu a ženám stratou času, len ma zoči-voči Elle, Marianne alebo Novému času pre ženy zachvacuje pocit márnosti.
Spolužiak z výšky, Rado, nie ten náš, celkom iný Rado, nosil vo vrecku proso a vždy, keď niektorá zo spolužiačok skúsila narušiť jeho kruhy čo i len banálnou otázkou týkajúcou sa rozvrhu, trocha toho prosa jej hodil k nohám. Samozrejme, neznášali ho. Jedna alebo dve sa aj pokúšali tento jeho postoj zmeniť, ale Rado zostal svoj. Nikdy som ho nechápal, nerozumel som mu, nepriatelil sa s ním, a vôbec, nikdy som s ním nemal nič spoločné. „Skamarátili“ (pokiaľ sa to slovo dá použiť v súvislosti s niekým, kto celkom ignoruje tú vašu časť, v ktorej ste šťastným a milujúcim manželom) sme sa až po škole. Osud to totiž zariadil tak, že sme spolu chtiac-nechtiac museli stráviť istý čas a mesiac sa nerozprávať so spolubývajúcim, to jednoducho nejde.
Stretávame sa doteraz. Pokiaľ viem, nikdy s nikým nechodil, nemá za sebou nič, čo by sa dalo označiť slovom vzťah, ani so ženou, ani s mužom. Rado len pracuje a venuje sa svojim koníčkom. Ženy ignoruje naďalej a tak to už aj zostane, aj keď by preňho zrejme nebol problém partnerku si nájsť, na sex, aj na čosi viac. Ženy jeho životná filozofia vyslovene dráždi, nemusel by sa ani veľmi snažiť, ale on sa nesnaží vôbec, ani pre ten sex. Tvrdí, že občas je fajn, a keď ho potrebuje, nevyhľadá žiadnu jednonočnú známosť, ale kúpi si ho u prostitútky, zdá sa mu nedôstojné platiť zaň citmi alebo ilúziami. Hotovosť je podľa neho najelegantnejšie riešenie. Vždy, keď s ním zapradiem na túto tému rozhovor, skončím v diskusii ako porazený, chýbajú mi argumenty a občas, keď ho tak počúvam, aj presvedčenie.
Prečo ich neznášaš?
Nie neznášam, len s nimi nechcem mať nič spoločné, nerozumiem im, tak ako ony nám, a nechce sa mi celý život márniť čas dohadovaním. Ja viem, čo chcem a ako to dosiahnuť, nepotrebujem ich, aby som bol šťastný a ony to nevedia.
Čo nevedia?
Ako byť šťastné. Pre nich je život problém. Vieš, ony neprestanú byť nešťastné, pokiaľ svoj život neprestanú brať ako údel, a to sa nestane, lebo im to takto vyhovuje. Nechcem, aby to na mňa preniesli. V mojom svete žien jednoducho niet a som šťastný.
Ako môžeš povedať, že si šťastný, keď si nikdy nikoho nemiloval?
Ako nemiloval? Milujem svoje knihy a cédečká, svoje auto, svoj výhľad z okna, milujem pocit, že som pánom svojho času, milujem svoj život, lebo som v ňom len ja.
No dobre, ale si sám, a zostaneš sám.
Všetci sme sami a ak to znamená, že keď budem starý, nebudem mať komu umrieť, tak to beriem.
Na Rada si spomeniem vždy, keď ma v mojom mužsko-ženskom svete čosi prekvapí. Pýtam sa v kancelárii, aké i/y sa píše v slove chlapmi a kolegyňa mi odpovie, že je to siedmy pád. Čo mám z toho? Nič! Na to som sa pýtal? Nie! Znova som dostal odpoveď, ktorú som nechcel. A tak je to v tisíc veciach. Namiesto jednoznačnej odpovede dostanem čosi, čomu nemám šancu porozumieť, keď nepoznám kód. Keby som vedel, že v siedmom páde je vždy mäkké i, respektíve, keby som bol schopný automaticky akceptovať tento fakt bez toho, že by som si ho uvedomoval, nepýtam sa. Tak veľmi to unavuje, tak veľmi, až mám občas chuť to zabaliť a opačné pohlavie celkom ignorovať.
Byť ako Rado, vytesniť ženské plemeno až kamsi za hranice môjho sveta. Nedá sa to, a ani nechcem, nakoniec, len vo vzťahu som to úplný ja, šťastný a spokojný, ale to neznamená, že nemožnosť naozaj porozumieť ženám mi neprekáža. Som si čoraz istejší, že je to preto, že si nerozumejú ani ony samy. Len už za to nechcem niesť ani pocit viny, ani zodpovednosť. Nie je naša chyba, že ženy sú nešťastné, len ich – a čím viac sa im budeme snažiť porozumieť, tým to bude horšie.
Osobne preto končím a vraciam sa k predsudkom a tradíciám osvedčeným vekmi. Možno ešte prebudím toho bezcitného sebeckého samca. Už nevezmem do ruky ženský časopis, neprečítam nič o vzťahoch a nenechám sa zatiahnuť do rozhovoru o žiadnych rodových problémoch. Už teraz viem, že to nebude stačiť, ale je mi to jedno, lebo ďalším krokom k môjmu mužskému šťastiu by bolo úplné ignorovanie. A to je neslušné, vzhľadom na ženy zvlášť.
Radov ostrov slobody je však v tejto ženskej totalite emočnej lability čoraz príťažlivejší. My by sme si vystačili.
Ďalšie články z piatka 9. júna 2006
Soňa B. Karvayová: Bomba, ktorá vás nezabije, ale posilní
Rado Ondřejíček: Skvelá hudba celkom legálne
Imrich Rešeta ml.: Tí druhí sú dobrí
David Reten: Čiernočierna pasca na prefíkaného McGyvera
Juraj Malíček viac od autora »
Vaše reakcie [63]
Cesty rozkoší sú nevyspytateľné
Do urny? Do urny!
Sprievodca vnútorným azylom
Mutantská úderka za práva menšín
Ako na hliadky komerčná temnota doľahla