Článok od jedného z našich piatich najlepších filmových prispievateľov

Filmový marketing je neustále sa vyvíjajúci organizmus. Už nestačí len vraziť do reklamy desiatky miliónov a vyhlasovať, že je to najlepší film všetkých čias. Alebo pustiť do obehu video s vysmiatymi hercami, ktorí tvrdia, že nakrúcanie bolo najlepšie, aké kedy zažili a možno ešte o triedu zaujímavejšie než sex. Tomu teda už vôbec nerozumiem, ale Amíci boli vždy divní.

Kde sú tie časy, keď sa v kinách objavili pred ľubovoľným filmom zábery na horiace Sauronovo oko a fanúšikovia Pána prsteňov boli v pozore. Celých dvanásť mesiacov dopredu chodili otravovať pokladníčku do najbližšieho kina, že kedy už. Bol to tvrdý biznis, ktorý sa za pár rokov posunul ešte ďalej. Najnovšie totiž frčí dôraz na tradičnú rodinu, preto sa vyrojilo množstvo svadieb a detí. Špecifický v tomto ohľade bol minulý rok. Aby si Tom Cruise poistil úspech Vojny svetov (r. Steven Spielberg), zanechal Nicole Kidmanovú (!) a nabrnkol si Katie Holmesovú. Zašiel dokonca tak ďaleko, že si ju vzal a urobil jej dieťa. Nie že by som mu to neprial, ale skôr závidím Bradovi Pittovi, ktorý to isté urobil s Angelinou Jolieovou. Ich začínajúci vzťah plnil stránky bulváru rovnako spoľahlivo ako návštevníci kín prvý spoločný film dvojice, Pán a pani Smithovci (r. Doug Liman, 2005).

Všetko naberá obrátky už na kastingu, prvoradá je nejaká mladá a dobre vyzerajúca herečka. Ešte lepšie je, ak stvárňuje postavu známu z literatúry, prípadne počítačovej hry. Len samotné dohady fanúšikov živili internet, ale aj iné médiá dostatočne dlho pred nakrútením prvého dobrodružstva Lary Croft. Rybník ostatným herečkám napokon vypálila Angelina Jolieová.
Internet má veľkú silu. Obyčajný malý pokus o horor – Záhadu Blair Witch (r. Daniel Myrick a Eduardo Sánchez, 1999) – vystrelila medzi najúspešnejšie filmy roka webom sa šíriaca informácia, že ide o skutočný dokument, a nie fikciu. Podobný hype sa deje aj teraz okolo filmu, ktorý si pre potreby článku voľne preložíme ako Hadi v lietadle. Najskôr to mohol byť tuctový triler, no potom sa prostredníctvom internetu začali šíriť zvesti o jeho kvalitách. Následne fanúšikovia zakladali vlastné stránky a posielali tvorcom námety i repliky do filmu. Začiatkom roka došlo pod vplyvom týchto udalostí k nakrúcaniu nových scén, ktoré mali dielo obohatiť o zaslané nápady. Skôr si myslím, že na základe úspechu brutálnych hororov ako Saw II (r. Darenn Lynn Bousman, 2005) prosto producent prikázal: chcem viac krvi!

Producenti sú zvláštna kasta. Taký Jerry Bruckeheimer (Piráti z Karibiku, Bad Boys) má v zmluve, že v každom traileri na film zaznie jeho meno dvakrát. Kto trochu sleduje film, vie, že Jerry je zárukou popkornového trháku, takže svojím spôsobom sa už stal reklamnou figúrkou.
Ale späť k hadom. Konečný výsledok uvidíme v našich kinách 19. októbra a zatiaľ jediné, čo okrem béčkového námetu vzbudzuje môj záujem, je veta, ktorú prednesie Samuel L. Jackson: „Get the motherf***in’ snakes off the motherf***in’ plane.“ Hádam to nemusím prekladať.

Celkom šikovne, teda v rámci svojich možností, preplávala tento rok marketingovým ošiaľom Strašná haluz (r. Jason Friedberg a Aaron Seltzer). Keďže vás máme radi, recenziou na film sme sa neobťažovali, pretože jediné, čo z neho stojí za zmienku, je slogan na plagáte: „Od dvoch zo šiestich scenáristov Scary Movie.“ Je to síce jednoduchá, no pomerne zaujímavá veta, ktorú som si neskromne vypožičal aj do názvu článku. Pravdupovediac, výpoveď na plagáte je rovnako zavádzajúca, ako keď sa Hostel (r. Eli Roth, 2005) propagoval sťa nový film Quentina Tarantina. Určite sa dodnes nájdu medzi vami ľudia, ktorí si stále myslia, že on to naozaj režíroval. Úspechu filmu, rovnako ako ošiaľ, ktorý sa strhol okolo negatívneho zobrazovania Slovenska, to však len pomohlo.

Jedna z vecí, ktoré ma vždy zarážali, sú informácie o telesných zákutiach hercov. Naposledy som neveril vlastným očiam, keď som sa dočítal, že Tom Hanks pri nakrúcaní Da Vinciho kódu (r. Ron Howard, 2006) nosil také tenké nohavice, že mu presvitala spodná bielizeň. Preto sa zvyčajne niekde v ústraní, menoval dokonca aj akúsi starobylú sochu, za ktorou tak učinil, príťaže zbavil. Celý ten humbug len dokazuje, že dnes už na kvalitách filmu až tak nezáleží. Dôležité je, čo sa deje okolo. Da Vinciho kódu nepriamo pomohla, podobne ako Harrymu Potterovi, cirkev a najnovším X-Menom počiatočná nedôvera verejnosti v režiséra Bretta Rattnera. Zdá sa, že by z toho mohol byť celkom slušný trend negatívnej reklamy, lebo tá predáva hádam najviac.

Neobvyklých postupov, ako predať film, je oveľa viac. Ak ste prišli na nejaký, možno aj bizarný nápad, ako predať film, nezúfajte. Nie ste o nič horší, než marketingoví odborníci, ktorí za podobné bludy navyše berú peniaze. A ešte jedna vec: nepokúšajte sa predať dobrý nový slovenský film. Na predaj neexistujúcej veci je určite paragraf.

Ďalšie články zo stredy 31. mája 2006
Rado Ondřejíček: GOD býva na tejto stránke
Lukáš Krivošík: Pašalík okolo Belehradu
Peter Pišťanek: Intímna besiedka