Spomienky na gejšu a čosi viac

Malé dievčatko Čijo vyrastá v chudobnej rybárskej rodine a zlé sociálne pomery jej dýchajú na neumytý krk od rána do večera. Raz príde bohatý ujo, ktorý ponúka východisko z tejto situácie. Nie je to však „dobrák“, pred akými nás rodičia zvyknú v detstve varovať, lež čistý obchodník. Čijo a jej sestru pomôže dodať do mesta, kde sa z nich majú stať gejše.

Je to približne mesiac, čo sa do našich kín dostala snímka Roba Marshalla Gejša, ktorá je založená na románe Arthura Goldena Pamäti gejše. Ikar ho nedávno vydal už po druhýkrát a aby zdôraznil spätosť s filmom, zaopatril knihu filmovou obálkou. Tá je však podľa môjho skromného názoru skôr na škodu, pretože odhliadnuc od vizuálnej stránky, snímka sa veľmi nevydarila. Text má zato presne všetko, čo jeho súputníkovi chýba. Pútavý, na podrobných znalostiach reálií vybudovaný príbeh, ktorý je podávaný cez optiku hlavnej hrdinky. Tak ako sa ona postupne oboznamuje s novým prostredím, zvykmi a ľuďmi, čitateľovi sa stáva to isté. Nie je vhodený do deja in medias res, no splýva s Čijo, jej postupným dospievaním a vzdelávaním. Našťastie má dievča pomerne vyvinutý zmysel pre opisy, takže plasticky vykresľuje pestré kimoná, zložité čajové i tanečné obrady a nie sme o nič ukrátení.

Na ľuďoch z krajín, odkiaľ vychádza slnko, som vždy obdivoval neuveriteľný pokoj a vyrovnanosť. Pamäti gejše mi však trochu poodhaľujú závoj a odhliadnuc od faktu, že si gejše nanášajú na svoju tvár v podstate novú pomocou vosku a líčidiel, nemenej dôležité je spoločenské postavenie. Všetko je totiž len maska, pod ktorou sa ukrývajú emócie, často potláčané, pretože osud chcel inak. V tomto ohľade predstavuje príbeh Čijo, ktorej láska dodáva silu a pretrvá naveky, jednu z najsilnejších tém umenia. Vnímajúc tento umne vystavaný a poeticky podaný príbeh, som ochotný prehliadnuť niekoľko preklepov či nesprávnych slovosledov, ktoré korektorke dobré meno nerobia.

Múdre knihy vravia, že pravé japonské gejše, na rozdiel od kurtizán alebo dnes takých populárnych prostitútok, boli len spoločníčkami bohatých mužov. Ovládali umenie konverzácie, tanca a hry na tradičné hudobné nástroje, ktorou spríjemňovali posedenie v čajovniach. Nebolo to all inclusive, pretože sexu sa gejše vyhýbali. Stratili by totiž spoločenský status a ľudia platiaci za ich spoločnosť by mohli prestať s dotáciami. Gejša si však mohla nájsť sexuálneho partnera, no často bol takýto danna, ktorý ju masívne finančne podporoval, výmenou za „venček“, ženatý a k ničomu nedošlo. Po vyplatení sa z dlhov domu, ktorý dievča vychoval, zaplatil školu a vstupné výdavky do biznisu, sa gejše mohli osamostatniť a niektoré sa i vydali.

Keby Ikar vydal Pamäti gejše v podobnej úprave, akej sa dočkal trebárs Da Vinciho kód od Dana Browna, teda za väčší peniaz, no s množstvom fotiek a obrázkov, mala by kniha silnejšiu výpovednú hodnotu. Čítať o prekrásnych kimonách či spôsoboch pitia čaju je síce pekné, ale rovnako by som mohol študovať textovú príručku o balete. Z nej by som však bol ešte väčší jeleň. Takto sú Pamäti gejše vhodnejšie pre čitateľov s väčšou predstavivosťou, než mám ja.

P.S.: Kto sa dočítal až sem, je odmenený bonusom. V spolupráci s vydavateľstvom Ikar sme pre vás pripravili súťaž o tri výtlačky Pamätí gejše. Žiaľ, nepodarilo sa mi presadiť, aby ich získali čitatelia, ktorí pošlú recenzii najviac bodov, preto musíte zodpovedať triviálnu otázku:

V ktorom storočí prežívalo povolanie gejše najväčší rozmach?

Hovorí sa dokonca o dvoch storočiach, takže ak uhádnete aspoň jedno, bude dobre. Správnu odpoveď pošlite mailom do redakcie najneskôr do presného poludnia 13.6. 2006 a dúfajte, že zo správnych odpovedí vyžrebujeme práve tú vašu.

Golden, Arthur: Pamäti gejše. Preklad Otakar Kořínek, Ikar, 2006, druhé vydanie, 434 strán, 229 Sk

Knihu poskytlo vydavateľstvo Ikar, www.ikar.sk.

Ďalšie články z utorka 6. júna 2006
Barbora Tinková: Aj tak raz budem žeriavnikom!
Maxim E. Matkin: Ja predsa nie som boh, aby som odpúšťal, láska moja
Dušan Mikušovič: Pán premiér, nehučte!