Pašalík okolo Belehradu

Tak sa končí sen o Veľkom Srbsku
Minulý týždeň sa odohralo referendum, na základe ktorého pribudne na mape Európy nový nezávislý štát – Čierna Hora. Krajina doteraz fungovala spolu so Srbskom vo federácii, ktorá zostala ako torzo z bývalej Juhoslávie. Na zorganizovaní referenda sa v úlohe zástupcu Európskej únie podieľal aj slovenský diplomat Miroslav Lajčák. Čiernohorské referendum vyvolalo v Belehrade skôr chladné reakcie, ale srbská politika si je už dlhšie vedomá, že väčšina Čiernohorcov si želá nezávislosť. Viac ako strata Podgorice ju zrejme bude bolieť prípadná strata Kosova, o ktorého statuse sa bude rozhodovať tento rok. Po Čiernej Hore a Kosove už Srbom zostane len etnicky zmiešaná Vojvodina a nepatrný pašalík okolo Belehradu. Sen o Veľkom Srbsku sa definitívne zrútil.

Vietor a Slnko
V jednej Ezopovej bájke sa Slnko a Vietor hádajú, kto je mocnejší. Zrazu zbadajú osamelého pútnika v dlhom plášti, ako kráča po ceste a rozhodnú sa, že si na ňom odskúšajú svoju silu. Stavia sa teda, kto pútnikovi ako prvý strhne z tela jeho plášť. Prvý je na rade Vietor. Fúka a fúka, duje stále silnejšie, ale jediné, čo dosiahne, je, že pútnik si plášť len silnejšie tisne k uzimenému telu. Potom prišlo na rad Slnko. To otvorilo náruč svojich teplých lúčov v celej svojej nádhere a po chvíli si spotený pocestný vyzliekol plášť sám od seba. 
Aké poučenie plynie z príbehu? Ak niekto príliš nalieha alebo sa násilím snaží niečo dosiahnuť, zvyčajne dosiahne pravý opak. Platí to nielen pre medziľudské vzťahy, ale aj pre politiku. Čo sa to vlastne v posledných desaťročiach na Balkáne udialo? Stránky rôznych konšpiračných teoretikov ponúkajú príbeh: národy bývalej Juhoslávie sa vrúcne ľúbili, potom však prišla nemecká a americká tajná služba, poštvali Chorvátov a Slovincov proti Srbom, čo viedlo ku krvavej občianskej vojne a rozpadu krajiny.
Skutočnosť je trošku iná. A podobá sa skôr príbehu z Ezopovej bájky než bájkam konšpiračných teoretikov.

Balkán – večný sud s pušným prachom
Už pred sto rokmi sa o Balkáne hovorilo ako o európskom sude s pušným prachom. Chradnúca Osmanská ríša tu zanechala bodrel, navyše etnicky a nábožensky veľmi rozmanitá oblasť si priam koledovala o problémy. Nie je náhoda, že prvú svetovú vojnu, ktorá skoncovala so štyristoročnou európskou dominanciou nad svetom, rozpútal srbský terorista.
Keď po vojne vzniklo Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov, región aj tak nezostal pokojný. Kým dnes sa občas politici vyfackajú, v tom čase bolo v belehradskom parlamente bežné, že po sebe srbskí a chorvátski poslanci strieľali z revolverov. Komunistická federácia fungovala, pokiaľ žil charizmatický diktátor Josip Broz Tito a v porovnaní s ostatnými štátmi východného bloku mohli obyvatelia Juhoslávie dýchať trochu slobodnejšie. Medzi touto krajinou a ZSSR došlo totiž k roztržke, no Stalin sa neodvážil poslať do Juhoslávie armádu. Táto krajina sa totiž cez vojnu oslobodila de facto sama a Tito sa v prípade napadnutia Stalinovi vyhrážal rozpútaním podobnej partizánskej vojny, akú zažili Nemci.

Z „Jugošky“ sa tak za komančov nosila Nutella a lesklé nemecké časopisy. Ak Slováci túžili po zmene vtedajšieho systému, tak nie smerom k demokratickému kapitalizmu. Skôr v smere Titovej „tretej cesty“, ktorá sa našim dovolenkárom zdala ako fungujúce zosobnenie Dubčekovho oxymoronu „socializmus s ľudskou tvárou“. Túto ilúziu podčiarkovala aj skutočnosť, že Belehrad odsúdil v roku 1968 inváziu sovietskych vojsk do Československa. No práve charakter komunistickej federácie priviedol Juhosláviu k zániku.

Konflikt na Balkáne sa často vysvetľuje cez stret civilizácií. No okrem rozličných kultúr tu bol ešte inštitucionálny problém. Rakúsky novinár a balkanista Norbert Mappes-Niedek vo svojej knihe Die Ethno-Falle (Etnopasca) odhaľuje pravú príčinu vojny. Bosna bola v juhoslovanských časoch rozdelená podľa etnických kvót. Tie mali zariadiť rovnoprávnosť. No namiesto toho vytvorili bezpríkladný stav konkurencie medzi národnosťami. Ak ste chceli v bosnianskom systéme uspieť, museli ste sa definovať etnicky. Systém kvót národnostné rozdiely nezarovnával, on ich priamo vytváral. A tak sa nikdy nevyvinulo niečo ako juhoslovanský občiansky národ, teda niečo na spôsob švajčiarskeho národa, ktorý zastrešuje viaceré etniká.
Mappes-Niedek to uvádza na početných príkladoch. Podľa neho neustály hon na rovnoprávnosť etnických skupín viedol k prehlbovaniu sporov: „Keď už želaná rovnoprávnosť bola konečne nastolená, etnické skupiny sa len tak nerozplynuli. Existovali naďalej a konkurencia medzi nimi pokračovala. V systéme rovnováhy však už nezostalo nič, o čo by sa mohli zmysluplne hádať – teda okrem práva ostatných na existenciu. A to bol začiatok cesty k vojne.“   

Kmeňová ideológia Veľkého Srbska
Politika etnickej nivelizácie a kvót pre „znevýhodnené“ národnosti viedla k prebudeniu nacionalizmu. Keď padal komunizmus, podobne ako u nás, aj v Juhoslávii potrebovali členovia komunistickej strany nejakú novú ideológiu, aby udržali sami seba pri moci. A podobne ako na Slovensku, aj v Srbsku sa náhradou za zlyhávajúci marxizmus stal nacionalizmus. Veľkú úlohu tu zohrali historici zo srbskej akadémie vied. Práve oni vytvorili novú nacionalistickú ideológiu Veľkého Srbska. Podľa nej by Srbsko malo byť všade tam, kde žijú nejakí Srbi.
Táto kolektivistická ideológia stavala na pôde a krvi. Bola to primitívna, kmeňová ideológia, ktorá sa dá pokojne označiť za atavizmus malého spoločenstva lovcov a zberačov, ako o ňom písal F. A. von Hayek. Čo priniesla myšlienka Veľkého Srbska samotným Srbom? Postupne sa od Belehradu odtrhlo Slovinsko, Macedónsko a Chorvátsko. V etnicky zmiešanej Bosne sa začala v roku 1992 občianska vojna, ktorú ukončila až letecká akcia NATO po masakre v Srebrenici. Európska únia sa vtedy len prizerala.
V roku 1999 nasledovala letecká vojna NATO proti Miloševičovmu Srbsku pre Kosovo. Hoci dnes sa mnohí na Západe pýtajú, či sme nebombardovali nesprávnu stranu, dôvody boli vtedy logické. Panovala silná obava, že ak by sa Srbom podarilo vyhnať väčšinu Albáncov z Kosova, mohol by v okolitých krajinách vzniknúť podobný problém, ako je ten palestínsky na Blízkom východe. Srbi však vojnu prehrali a Slobodan Miloševič nedávno zomrel v haagskom väzení. Jeho krajina je dnes zbedačená a štiepia sa od nej ďalšie územia.

Slováci, Srbi a nemecká skúsenosť
Najmä v 90. rokoch panovali družné vzťahy medzi slovenskými a srbskými nacionálnymi socialistami. Miloševič a Mečiar boli jedna ruka. Radikálny extrémista a jeden z tvorcov ideológie Veľkého Srbska, Vojislav Šešejľ, bol Annou Belousovovou označený za jej politický vzor. Ďalším jeho slovenským priateľom bol dnešný poslanec Smeru, agresívny nacionálny socialista, Dušan Čaplovič. Ak spodina dá, po voľbách bude možno ministrom školstva.
Mečiarovská zahraničná politika si za svojho partnera na Balkáne vybrala Srbsko. No málokto vie, že srbská armáda v chorvátskej i bosnianskej vojne bezohľadne nasadzovala brancov slovenskej národnosti z Vojvodiny, často v prvých líniách ako potravu pre kanóny. Prirodzeným partnerom Slovenska na Balkáne je pritom skôr Chorvátsko, s ktorým nás spája uhorská minulosť, boj proti Turkom a dobré vzťahy už od národného obrodenia.

Srbské prebudenie zo sna o Veľkom Srbsku skôr pripomína prebudenie zo zlého sna. Pre demoralizovaný národ je tu však jedno východisko.

Lukáš Krivošík  viac od autora »
Vaše reakcie [13]