Bublina, ktorá nie a nie spľasnúť

Hoci vo štvrtok v noci Štefan s kumpánmi pod lampou vyriešili všetko zásadné o Da Vinciho kóde, mám pocit, že publicity v Brownovom prípade ešte nie je dosť. Páči sa mi, keď veci fungujú podľa presne vykalkulovaných modelov, lebo vo svete sa tak objavuje istota a poriadok. Popkultúra je síce fascinujúca, nesmierne múdra a plodná forma reflexie nášho videnia sveta, avšak je len málo jej produktov, ktoré urobia radosť každému. A ak nie priamo radosť, aspoň úžitok. Ten určite.
Spokojný je Brown – z bezmenného perohryza je bohatá celebrita a úspešný spisovateľ, ktorého sa každý pýta na názor, ale nikoho nezaujímajú detaily z jeho súkromného života. Spokojný je vydavateľ i majitelia práv – literárnych, filmových, videoherných a tak ďalej. Spokojní sú herci z filmu, kníhkupci, lokálni aj globálni vydavatelia, prekladatelia, ľudia, čo pracujú v tlačiarňach, výrobcovia a predajcovia všakovakých suvenírov, tešiť sa môže cirkev, končene zase niekoho zaujíma jej názor, tešiť sa môžu mohamedáni aj Židia, ženy tiež, vrátane feministiek, spokojné sú médiá (zdá sa, že všetky), spokojní sú ľudia z Opus Dei, tí možno najviac, veď behom pár mesiacov získali takú publicitu, aká sa im nepodarila dosiahnuť za celý čas existencie spoločenstva. Tešiť sa dokonca môžu aj historici umenia, zrazu je fajn, že ich máme. Aj ľudia z múzeí, turistickí sprievodcovia a tak ďalej môžu byť radi. No a nesmieme zabudnúť na tých najdôležitejších: na nás, na anonymnú bezmennú masu, zase máme postarané o zábavu a nikomu pri tom nejde ani o život, ani o kariéru. Chvíľku to ešte potrvá, píše sa dvojka, film práve prišiel do kín, záujem kulminuje, o mesiac-dva možno troška klesne, ale keď pôjde film na DVD, krivka záujmu zase vzrastie.

Brown si zaslúži každý zarobený cent
Všetci sme vlastne spokojní, bez ohľadu na kvalitu samotnej knižky či filmu a vďačíme za to Brownovi. Harry Potter vraj prebudil v deťoch záujem o čítanie kníh. Neviem, môže byť, každopádne Brown Pottera prekonáva. Nielen v číslach, ale aj v tom, že prebudil v ľuďoch záujem nie priamo o čítanie kníh, ale o ich nakupovanie. A nielen jeho, Brownovych, ale aj ďalších, ktoré vznikli buď na spoločenskú objednávku, alebo už existovali, len sa nepredávali tak dobre. Veď len koľko Da Vinciho artbookov sa predalo a čo je najlepšie, existuje reálna šanca, že ľudia, čo si ich kúpili, ich aj otvoria a detailne si prezrú trebárs tú Poslednú večeru.    

Neviem, či už má Brown zlaté kľučky aj na záchodoch, ale zo srdca mu ich prajem. Nie preto, že nám nastavil zrkadlo, nič také, ale preto, že z môjho uhla pohľadu si zaslúži každý cent. Ako človeku, ktorého je umenie dennou skyvou chleba, sa mi zdá nesmierne pôvabné, že ľudia debatujú trebárs o semiotike a vlastne o tom ani netušia. Dielo jednoducho dávno prerástlo svojho autora a on to možno, chudák, ani netuší, a stále si myslí, že vlastne napísal fajn knižku, ktorá sa vymkla z rúk. Nie.

Kontroverzia je to, čo sa dá predať
Mám Da Vinciho kód pred sebou, všetko je to dôsledok síce celkom banálnej, ale v rámci beletrie celkom legitímnej a hojne využívanej významovej hry. Prvé stránky – zvyčajná vata, názov, bibliografické údaje, venovanie, poďakovanie. K meritu veci sa dostaneme na strane deväť, v kratučkej introdukcii do románu, nazvanej Fakty. Ešte pred príbehom sa čitateľ dozvedá o Priorstve Sionu, Opus Dei, aj o tom, že „všetky umelecké diela, dokumenty a tajné obrady spomínané v tomto románe sú reálne“.

Je jedno, či čitateľ uverí, alebo nie, ak by knižke chýbal tento vstup, nikomu z „dotknutých“ by ani len nenapadlo vyjadrovať sa k nej. No, možno kdesi vo Vatikáne by sa v nejakom oblastnom vestníku na tretej strane za plánom bohoslužieb objavilo dementi, ale široká spoločenská diskusia, akej sme svedkami práve v týchto dňoch, by nenastala. No spomenutá pasáž v knižke je a spolu s ňou je v nej aj veľmi jasne sformulovaná kontroverzia. A to už je niečo, čo sa dá predať.

Kampaň založená na zaručenej klebete
Zvyšok je kampaň, veľmi sofistikovaná, ale jasne spozorovateľná, postavená na domino efekte kontaktného šírenia chýru o produkte, teda vlastne o zámerne rozšírenej „zaručenej“ správe, de facto klebete. Čosi podobné sa v posledných rokoch podpísalo na úspechu nejedného popkultúrneho artefaktu, za zmienku stojí film Záhada Blair Witch (The Blair Witch Project, 1999), ktorý do tohto mechanizmu po prvýkrát naplno zapojil internet a v čerstvej pamäti by sme ešte mohli mať haló efekt zodpovedný za úspech filmu Umučenie Krista (The Passion of the Christ, 2004). Tomu tiež v celosvetovej marketingovej kampani pomohla Cirkev, ale nie o tom som chcel.

Chcel som o tom, že vo všetkých troch kampaniach sa veľmi zručne manipulovalo so skutočnosťou, či presnejšie, stieral sa rozdiel medzi akože a naozaj, medzi fikciou a realitou. Záhada Blair Witch bola úspešná, lebo predajcom sa podarilo presvedčiť prvú vlnu adresátov kampane, že ide o autentický dokumentárny film. Umučenie Krista stavalo na tom, že po prvýkrát film zobrazuje naozaj to, ako veľmi za nás Kristus trpel, a Da Vinciho kód jednoducho prišiel s tým, že odhaľuje najväčšie sprisahanie ľudských dejín. Fragmentárne informácie o „podstate“ Brownovho diela prenikli na verejnosť skôr, ako bola kniha v predaji, prvý náklad vydavateľ jednoducho rozdal viac-menej odbornej verejnosti, s predstieraným zámerom získať spätnú reflexiu potenciálne kontroverzného diela. Dopadlo to presne podľa očakávaní, prvotné informácie o románe Dana Browna sa šírili tak povediac od ucha k uchu a keď sa kniha konečne ocitla vo voľnom predaji, z podpriemerného autora thrillerov clancyovského strihu sa behom pár mesiacov stal bestselleromaker.

Umberto Eco pre masy?
Ak by Brownov román bol nudný, rozumej – napísaný zle, neprofesionálne, bez náležitej remeselnej zručnosti, nevyšlo by to. Da Vinciho kód však taký nie je, číta sa ľahučko a zároveň dáva svojmu čitateľovi pocit, že aby sa ponoril do príbehu, musí vynaložiť aj nejaká tú intelektuálnu aktivitu. To spolu s témou stačí, sprisahania nás bavia o to viac, keď sa o nich zdá, že sú všetkým na očiach a už tu máme Umberta Eca pre masy. Chyba, ale prirovnanie je to pekné, človek, ktorý ho vymyslel, vedel, čo robí.

Filmová verzia je len ďalším krokom. Už v samotnej knižke sú hojne využívané výrazové prostriedky a rozprávačské postupy vlastné predovšetkým filmu – vnútorná dynamika príbehu, krátky časový úsek deliaci zápletku a pointu, v ktorom sa však pomocou retrospektív a strihu stihne za dva dni odohrať dvetisícročná história, ploché postavy so zdaním hĺbky vybudovanej opisom a tak ďalej. Čítajúc, či presnejšie hltajúc Da Vinciho kód má už potom čitateľ pocit, že je vlastne divákom. Príbeh už pozná. Pôjde sa pozrieť do kina, keď bude film? Samozrejme, veď získal presvedčenie, že tú jazdu sa oplatí absolvovať ešte raz. Neoplatí, ani čítať druhýkrát už nie, ale na to zákazník príde, keď to vyskúša a tiež to nie je dôležité, lebo jeden zážitok nám zväčša stačí, hoci sme ochotní risknúť to pre istotu znova. Toľko kniha.

Nie je to filmová adaptácia, ale prepis
Film Da Vinciho kód je potom dôsledkom snahy, ako mechanickým spôsobom vytiahnuť z ľudí ešte raz peniaze za ten istý príbeh a ten istý zážitok, vyrozprávaný identicky (s drobnými kozmetickými úpravami), identickým jazykom, len raz to treba čítať, druhýkrát sa stačí dívať. V remeselnom zmysle slova je to dobrý film, vydarený, dokonca až veľmi, je to totiž jeden z najprecíznejších filmových prepisov literárnej látky. Pozor, nie filmová adaptácia, prepis. Stane sa to isté čo v knihe, takým istým spôsobom, s tými istými závermi. Výsledky sú však iné. Bezprostredne po opustení kinosály som s

Juraj Malíček  viac od autora »
Vaše reakcie [53]