Nevoľte nohami, voľte jazykom!

Už je to riadne dávno, čo som sa dobrovoľne odstrihol od aktuálneho diania v našej krajine. Môj vlastný život ma zamestnáva dostatočne, takže mi to nechýba. Rádio nemám a ani v práci či aute nestrpím, noviny čítam iba na internete a iba to, čo ma zaujíma (čiže absolútne žiadny šport a politika), televízor používam výlučne ako zobrazovaciu jednotku DVD a DivXu. Robím to v sebaobrane, poslušný svojmu pudu sebazáchovy.

Žiaľ, na ulici oči zatvárať nemôžem, takže mi občas v pozornosti utkvejú nejaké billboardy alebo abribusy (to sú tie reklamy na zastávkach MHD). Veľmi ma pobavila reklamná kampaň ENJOY THE RIVER, ponúkajúca byty v plánovanej rezidenčnej lokalite River Park v bezprostrednej blízkosti Dunaja. Lukratívnosť bývania na dosah smradľavej stoky sračkovej farby ponechajme na zváženie, na billboardoch by to však iste nebolo pre solventných záujemcov tým pravým lákadlom, takže na počítačovo spracovaných fotografiách sa Dunaj premenil na azúrovo belasú bystrinu, čo sa dá chápať aj ako reklamná parafráza známeho Straussovho valčíka. Prečo nie?

Je rozhodne príjemnejšie hľadieť na modelku, omáčajúcu si pestované nohy v anilínovej belasej, ako na rôznych nesympatických, fúzatých, vo Photoshope prikrášlených a skultivovaných strýcov, ktorých podobizne v poslednom čase zahnusili Bratislavu i celé Slovensko. Domnievam sa, že v súčasnosti na Slovensku do politiky môže ísť už iba úplný magor alebo úplný hajzel.

Tohoročnú kampaň spestrili aj nejaké podobizne ženských, dosť sa bojím upretého škuľavého pohľadu nejakej (v rámci jej strany) asi dosť vysokopostavenej ženskej, ktorá má vo Photoshope tak extravagantne zošikmené oči, že keby nebola blondínou, považoval by som ju za starú indiánsku squaw. Mimochodom, trochu mi pripomína tú škuľavú a lesklú ženskú z billboardov, ktoré som spočiatku z nepozornosti považoval za reklamu na rekonštrukčnú plastickú chirurgiu, no potom som sa od svojej priateľky dozvedel, že je to reklama na nejaké kožené bundy.

Samozrejme, podobne ako nikdy doteraz, ani tento rok mi na um nezíde pokaziť si víkend kvôli nejakým strýcom a tetkám z billboardov a ísť na voľby. Skrátka budem voliť nohami. Pre tých, ktorí by však voliť chceli, no to, že nemajú koho, ich na rozdiel odo mňa trápi, tu mám zaujímavý tip: čo tak vybrať si svojho favorita na základe kulinárskych preferencií? Táto inšpirácia je zo slnečného Talianska, možno však bude fungovať aj v krajine, kde zima tvorí dve tretiny roka. Od notorického jedáka cestovín s pestom a sušenými paradajkami a iných jednoduchých jedál to hádam zoberiete!

No, poďme radšej preč od politiky i od kožených búnd.

Zaujímavé: budúci zať operného veľmajstra Petra Dvorského kšeftuje na ulici s (dozaista poctivo nájdenými) mobilmi, zatiaľ čo jeho noblesný otec, budúci svat Petra Dvorského, doslovne tvrdí - ako sa tu dočítate - že novinári z Nového času mu skonzumovali pohlavný úd. (On to tvrdí dokonca ešte o niečo doslovnejšie, ale to by som si už nedovolil citovať.) Aké typické pre ľudí tejto fajty! A vy mi tu hovorte niečo o predsudkoch!

So zaujímavým nápadom prišiel môj obľúbenec Ota Ulč. Navrhuje na základe dosiahnutých výsledkov a všeobecnej obľúbenosti vysťahovať OSN do Zimbabwe. Vrelo sa pridávam.

Prečítajme si niečo o ďalšom z výrazných hereckých predstaviteľov filmov novej vlny československého filmu. Sympatický Ladislav Jakim bol predstaviteľom úloh mladých a nevyhranených mužov vo filmoch Pavla Juráčka (Každý mladý muž), Miloša Formana (Černý Petr) a Jaroslava Papouška (Nejkrásnější věk). Svet herectva opustil, pretože dal prednosť istejšiemu (a azda aj lukratívnejšiemu) povolaniu advokáta. Zopár filmov si však strihol aj neskôr, takpovediac v hereckej penzii. Žiaľ, nedožil sa vysokého veku. Anonymnému čitateľovi, ktorý ma pri podobnej príležitosti v diskusnom fóre s očividnou rozkošou diagnostikoval ako obeť alzheimera, lebo sám si poplietol Šebánka s Vostrčilom, si tentoraz dovolím upozorniť, že ten druhý sa volal Vladimír Pucholt, hral v podobných filmoch, ale iné úlohy, a nie je to ten istý.

Zaujalo ma, ako prežívajú investigatívni televízni žurnalisti permanentné ohrozenie zo strany organizovaných zločincov. A to sa zaoberajú len malými rybami. Keby chceli našej malej slovenskej chobotnici odseknúť hlavu, museli by sa začať zaujímať o vysokých štátnych úradníkov.

Nekradnú len organizovaní zločinci. Kradne sa aj na najmenej očakávaných miestach a v najmenej očakávaných situáciách. Tomu sa potom hovorí neorganizovaný zločin.

Minule sme písali o Freudovi, teraz píšeme zasa. Veď má jubileum.

A na záver niečo z českého šlabikára. :-)

Ďalšie články z pondelka 15. mája 2006
Eva Borušovičová: Nikdy nevieme, čo s nami robia iní ľudia vo svojich predstavách
Jarmila Mikušová: Tragická generácia singles
Viera Langerová: India masala