India masala

Pred cestou do slávneho indického trojuholníka – Dillí, Agra, Džajpúr – si otvorím fľaštičku s korením garam masala a tajne si šnupnem. Pre šťastie. Garam znamená pálivý, masala je korenie. Používam ho rada a často najmä do karí, ktorým indická kuchyňa oplýva. Má i magické účinky, skladá sa z korení, ktoré rozpaľujú telo – škorica, klinčeky, čierne korenie a čierny kardamóm. To je základ. Fantázii na mixovanie všetkého ostatného pálivého i chladivého sa medze nekladú. Takýmto kobercom vôní, chutí a pachov je vystlaná celá India. Jej najsilnejšie varianty treba ochutnať. Aj keď zastavia dych a slzy tečú potokom. Už nikdy na tento zážitok nezabudnete.

Láhaur – Dillí
Prísne strážené zastávky
Úvod je, ako vždy, prozaický, naša cesta sa začína o tretej ráno, keď nás za najprísnejších bezpečnostných opatrení konečne po troch hodinách čakania naložia do autobusu, pravidelnej linky Láhaur – Dillí. Zmienené hodiny sa zaoberáme napríklad oblepovaním mobilov a fotoaparátov, hodiniek a kamier bielymi papierikmi, na ktoré po nejakom čase urobí nový úradník nový háčik modrou fixkou. Zmysel tohto opatrenia mi dokonale uniká, pri návrate nikoho nezaujíma, kde je mobil a kde nálepka.
Výlet budeme absolvovať so skupinou pakistanských turistov. Sme jedinými cudzincami. Aj keď mám z tejto kombinácie zo začiatku obavy, rýchlo sa rozplynú. Sú to napospol vzdelaní, príjemní ľudia a cesta ubieha v zaujímavých rozhovoroch. O politike, o zmysle a funkcii armády vo vedení štátu, o náboženstve, o vzájomných pakistansko-indických vzťahoch, ktoré sú napriek svojej kontroverznosti predsa len vzťahmi rodinnými. Svedčia o tom i jazykové dispozície účastníkov zájazdu: v Dillí sa všetci pokojne dohovoria v urdčine. Hindi a urdu sa líšia len písmom, šepká mi ktosi konšpiratívne. Po anglicky sa bude hovoriť len kvôli nám.

Na hranici sme z Láhauru za polhodinku. Nasleduje nepríjemná tortúra s batožinou, pasmi a upätým okukávaním, na ktoré pomedzi ospalé zívanie naozaj nemám náladu. Moja otrávená vizáž znepokojí spolucestujúcich, posielajú ma do neďalekej reštaurácie na čaj a raňajky. Keď si sadneme za stôl, vystrelí ma pohľad na maslo, oblepené muchami. Tak sme doraňajkovali. Čaj len s mliekom a strašidelne osladený. Syn prevracia oči: „Mami, len sa, prosím ťa, zase nehádaj!“ Nejako to nakoniec zvládnem na vzduchu, s provokačnou cigaretou.

Po vykladaní a nakladaní na pakistanskej strane nasleduje indická. Na ceste medzi dvoma postami je ruch, modrí nosiči tu ešte stále tovar z nákladných áut prenášajú cez hranicu ručne. Keď sa nalodíme už definitívne, zahúka pred nami siréna a zabliká policajný džíp, naložený vojakmi. Eskorta. Sedia aj v autobuse a dohliadajú na našu bezpečnosť. „Môžete si vybrať, či ste VIP, alebo väzeň,“ poznamenáva ktosi ironicky. Faktom je, že občania Pakistanu dostávajú víza len na určité destinácie, nemôžu cestovať, kam sa im zachce. „Narodil som sa tuto neďaleko,“ hovorí nostalgicky starší pán. „Od rozdelenia v roku 1947 som náš dom nevidel.“ Do mestečka sa však nepozrie, je to mimo vytýčenej trasy.
Z Láhaur je do Dillí zhruba ako z Prahy do Bratislavy, cesta však trvá dvakrát tak dlho. Pred očami ubieha najprv rozložitý, rovinatý Pandžáb, rozdelený Britmi na dve časti, pakistanskú a indickú. Jediným nepatrným rozdielom, ktorý som schopná zaregistrovať, je množstvo sikhov v turbanoch a viac žien na uliciach. Inak je na prvý pohľad všetko rovnaké. Cesty lemované obchodmi a kioskami, pred ktorými posedávajú nehybní predavači, množstvo ľudí a všade odpadky. Popásajú sa na nich čierne byvoly.

Keď konečne zastaneme pred akýmsi hotelom, nohy mám paralyzované, syn dospával na mojich kolenách, čo síce bol obrázok určite dojímavý, ale ja som sa nutne potrebovala rozchodiť a patrične sa natiahnuť. Odrazu za sebou počujem prísny hlas, čosi mi prikazuje či zakazuje, pochopím, až keď mladá policajtka ukáže rázne k hotelu. „Nechcem ísť do hotela, chcem sa prechádzať!“ odmietam sa podrobiť rozkazu. Prichádza ešte jeden a ešte jeden policajt, tak nakoniec rezignujem a najprudšie, ako sa dá, otváram vchodové dvere. Nahlas sa rozčuľujem a syn sa tvári, že ma nepozná. Pristupuje ku mne akýsi mladík s mikrofónom a pýta sa zlou angličtinou, či by som mu mohla odpovedať na niekoľko otázok. Sú tu zrejme kvôli cestujúcim z citlivej linky Láhaur – Dillí. Tuším, čo by z toho prekladu mohlo vykypieť, tak zlostne ukážem prstom na policajtku, stojacu pred vchodom. „Choďte sa tej madam opýtať, či je tu ako dozorkyňa väzňov, alebo sa má starať o poriadok, ako každý policajt. Toto som zažila len v Sovietskom zväze, za ťažkej totality! Toto je demokratický štát?!“ Ťažká artiléria, všetci v hotelovej lobby si ma vyľakane obzerajú. „Nechcete čaj, madam?“ Dajte mi pokoj!“ ďalej hrám urazenú. Chlapec s mikrofónom stojí pri policajtke a nezakryte s ňou flirtuje. Život všetko uhladí.

Dillí
Prvý pohľad na piate najľudnatejšie mesto na svete, ktoré je hlavným mestom Indie od roku 1912, je zvláštny najmä v detailoch. Popri ceste stoja autobusové zastávky, tak ako vo všetkých mestách, rozdiel je len v tom, že na nich stoja ľudia oblečení ako v rozprávke. Žena v krásnom farebnom sárí, bielobradý starček v bledomodrom turbane a uprostred zeleného pásu, rozdeľujúceho cestu, krava. Prekvapene sa obzerám. „Dnes už sú na uliciach v meste zriedkavosťou, ale aj tak sú ľudia, ktorí ráno kravu vyženú do mesta, večer ju niekde nájdu a podoja. Nikdy nezájde príliš ďaleko. No a hladná je len zriedka. Vždy sa nájde niekto, kto ju nakŕmi. Pripomínam, že krava je zviera pre hinduistov posvätné a o hovädzine na tanieri teda nemôže byť ani reči.
Keď vchádzame do prvého McDonaldu, nevieme ešte, že práve v tento deň sa oslavuje sviatok ktorejsi bohyne. S ním súvisí aj pôst, mäso sa neje dnes žiadne a nikde. Ani v McDonalde. Môžete si síce objednať cheesburger, ale dostanete z neho len syr, a zeleninovú omeletu namiesto hamburgera. Syn znechutene odkladá svoj vytúžený cheesburger. „No tak ich dáme psom,“ navrhujem zmierlivo. Keď na druhý deň ráno ukladáme s nehou na chodník oba cheesburgery, psy sa síce zídu, fastfood oňuchajú, ale znechutene odídu. Pozrieme na seba a rýchlo sa vzďaľujeme. K cheesburgrom sa blíži akýsi žobrák. Sú veci, ktoré vidieť nechceme.

Tu sme už boli, nie?
Staré Dillí – Džámí Masdžit
„Keď sme našim deťom povedali, že ideme do Starého Dillí, začali plakať a schovávať sa po dome. Báli sa,“ hovorí mi známa Nemka, ktorá s rodinou prežila v Dillí štyri roky. Ohlušujúce trúbenie automobilových klaksónov, tisíce ľudí v úzkych uličkách preplnených tovarom, takmer žiadne chodníky. Keď po chvíli blúdenia po uliciach jeden objavíme, naši pakistanskí známi z neho po niekoľkých krokoch nervózne zase odbočia na cestu, kde človek ponúka svoj život bláznivým motocyklistom. Trúbia zásadne až vtedy, keď sa vás dotýkajú blatníkom. Na subkontinente sa jednoducho kultúra chodníkov neujala a chodenie pešky detto. Pešo chodia len tí, čo nemajú na dopravu. Taká je miestna pravda.

Našou prvou zastávkou je Džamí Masdžit, najväčšia indická mešita. Cesta hore schodmi mi pripomína, že čosi podobné som už absolvovala. S láhaurskou mešitou Badšahi mali spoločného investora – slávneho Mughala Šáhdžahána, ktorý svetu daroval aj Tádž Mahal. Sú totožné a rovnako

Viera Langerová  viac od autora »
Vaše reakcie [7]