Nikdy som nerozumel dielu Andyho Warhola a už vôbec nie oneskorenej hystérii okolo neho, ktorá našu (vtedy ešte federálnu) krajinu postihla po roku 1989. Umelecký vrchol (ak sa to dá tak povedať) tohto pozéra s parochňou a ťažkou poruchou osobnosti bol v 60. rokoch, keď obchodníci urobili centrom výtvarného umenia New York (dovtedy to bol Paríž, ale ten sa koncom 50. rokov ukázal byť neúnosne ďaleko od umeniamilovných, no lenivých amerických snobov s nabitými peňaženkami). V osemdesiatych rokoch bol Warhol už karikatúrou seba samého – ale vlastne ňou bol vždy. Vtedy však ktosi zistil, že je rusínskeho pôvodu, a má teda korene na Slovensku a všetci sa doňho zbláznili. Rozhodne si netrúfam poprieť, že Warholove farbotlače majú veľkú dekoratívnu hodnotu, sú to fajn plagáty na stenu. V rámci pop-artového umeleckého hnutia sú mi oveľa bližší Roy Lichtenstein či Robert Rauschenberg.
|
|
Samostatnou kapitolou sú Warholove filmy. Tam sa jeho pozérstvo prejavovalo ešte vypuklejšie ako v jeho farbotlačiach, ktorých výroba si predsa len vyžadovala aké-také remeselné zručnosti. Prečítajte si sami o premietaní Warholových filmov.
V príslušnom diskusnom fóre sa mi páči názor: „Prispevek o filmove tvorbe Andy Warhola a jeji umelecke hodnote pro me nabude smyslu, az kdyz v nem dusledne dosadim jmeno Jara da Cimrman misto Warhol. Kdo se na takova dila diva a hleda v nich nejakou skrytou hloubku ci tvurci zamer, je si sam vinen a neni mu pomoci.“
Ako som už prezradil, mám slabosť pre historické industriálne priestory. Možno aj preto, že som sám v blízkosti jedného takého vyrastal, pri tehelni z roku 1871. Kto ide v Prahe autom z Braníka či Barrandova do centra, ten nemôže minúť nádherný objekt podolskej vodárne. Ide o technickú pamiatku. Keď som ešte za boľševikov pracoval ako vodárenský robotník, najviac ma fascinovala stará vodáreň na Mudroňovej ulici, kúsok nad Hradom.
Patrím medzi ľudí, ktorí si stále viac pamätajú, čo bolo pred štvrťstoročím, no netušia, kam si pred chvíľou odložili okuliare. Vedci vraj odhalili zdroj a príčinu Alzheimerovej choroby.
Som amerikanofil, no nepáči sa mi, ako sa k nám správajú ich úrady, keď tam chceme vycestovať. Osobne som nikdy žiadne problémy nemal, vždy som ich vízum dostal. Nepáči sa mi však, že ako občan EÚ musím o nejaké vízum žiadať. Najmä keď si občas prečítam, aká všelijaká háveď sa v USA peleší a parazituje. Americké víza sú pre mňa veľmi citlivou témou.
Registrované partnerské zväzky pre mňa citlivou témou nie sú, ale pobavil ma vtipný článok, ktorého autor domýšľa rôzne bizarné situácie, ku ktorým môže dôjsť v súvislosti s registrovaným partnerstvom. Čo tak partnerstvo štyroch ľudí? Alebo čo tak partnerstvo sám so sebou? To je už ako eseročka s jedným spoločníkom.
Milujem rané Formanove, Passerove a Papouškove filmy. Josef Šebánek hral vo viacerých. Ak si niekto nevybavuje, o koho ide: je to otec v Láskach jednej plavovlásky, veliteľ hasičov v Hoří, má panenko, uhliar a model v Nejkrásnějším věku, no najmä pán Homolka starší v nesmrteľnej trilógii o rodine Homolkovcov. Neviem, prečo sa takým ľuďom nadáva do nehercov. Šebánek bol podľa mňa herec, a to geniálny! Som rád, že si konečne niečo o tomto človeku prečítam.
Prečítajme si aj niečo o slávnom kuchárovi Jamiem Oliverovi.
A tiež o niekdajšom kráľovi popu Michaelovi Jacksonovi.
Ďalšie články z pondelka 3. apríla 2006
Rado Ondřejíček: Chlap na gynekológii
Viera Langerová: Veľká viera, veľká mešita
Juraj Malíček: Poltucet na stiahnutie
Peter Pišťanek viac od autora »
| :: Súvisiace reklamné odkazy |
|
|
Odišiel autor Solarisu
Korán za Bibliu
Výroky sváka Reagana
Čo boli osemdesiate roky?
Terorizmus, v minulosti známy ako islamský