Nikdy nevieme, čo s nami robia iní ľudia vo svojich predstavách

- Hádal som sa s tebou v duchu celou cestou až domov, - povie vám niekto.

- Vzala som si tú sukňu do kabínky, dala ju na seba a hneď som si ťa predstavila, ako mi hovoríš „Na toto zabudni, moja, šibe ti?”, – povie vám niekto iný.

A vy ste pritom doma, žijete si svoj život, trebárs mierumilovne mlčíte, prepínate kanály na televízore a zvažujete nutnosť vysávania.

Lenže už raz ste sa s niekým stretli a on si vás odniesol v hlave. Má váš odtlačok a už si s ním môže robiť, čo chce. Súťažiť. Žiarliť. Hladiť. Odprosovať. Smiať sa. Zraňovať.

Vy si žijete to svoje, nič netušíte, a pritom ste pre niekoho vzorom, ku ktorému sa každodenne snaží priblížiť. V tom istom okamihu ste pre niekoho iného odstrašujúcim príkladom, ktorý ho motivuje k pohybu opačným smerom.

Možno sedíte na lavičke pri rieke, dívate sa na vodu, premýšľate, čo ďalej, cítite sa sami a pritom vás niekto v duchu objíma. Alebo kráčate po stupienkoch na pódium, trasú sa vám nohy, potia dlane, dúfate, že nezakopnete a že si v správnom poradí prevezmete cenu, podáte ruku, postavíte sa k mikrofónu a nezabudnete, komu máte poďakovať, a pritom vás niekto v duchu opeká na ražni a nasoľuje vám chrbát na miestach, z ktorých vám v dlhých pásoch zodral kožu.

Dá sa to vôbec necítiť? Dá sa o tom celkom nevedieť, čo za život majú naše odtlačky v cudzích mysliach? Alebo práve z toho, čo s nami robia iní ľudia vo svojich predstavách, pochádzajú tie nečakané a nevysvetliteľné pocity šťastia alebo úzkosti?

Môžete niekomu pomôcť, ak si predstavujete, že sa uzdravuje? Môžete niekoho uchrániť od zlého, ak ho vo svojej mysli oblečiete do čarovného rytierskeho brnenia? Môžete niekomu zabrániť nájsť si inú lásku, ak si predstavujete, že žije s vami?

- Díval som sa na svoju ženu, ako kričí a ja viem, že keby si bola na jej mieste ty, len by si sa usmiala, - povie vám niekto.

- Chcela som, aby si tam bol so mnou, tak som si predstavila, že si, aby som na to nebola sama, - povie vám niekto iný.

- Vedela som, že ho nesmiem objať, aj on to vedel, ale dívali sme sa na seba a viem, že sme si predstavovali to isté, - povie vám ešte ktosi.

Možno sme niekedy tak veľmi unavení len preto, že máme za sebou mnohonásobnú šichtu v cudzích hlavách.

Nikdy nevieme, čo s nami robia iní ľudia vo svojich predstavách a možno je to tak dobre.

Ďalšie články z pondelka 15. mája 2006
Jarmila Mikušová: Tragická generácia singles
Viera Langerová: India masala
Peter Pišťanek: Nevoľte nohami, voľte jazykom!