Smrť politickej korektnosti!

Kolega, ktorý ma dnes viezol do práce, mal pustené rádio. Hovoril tam pozvaný meteorológ a na margo dnešného (piatkového) hnusného usopleného a sychravého rána použil výraz „povedzme, že trochu čerstvejšie ráno“.

„A čo je už toto?“ vypleštil som oči. Odkedy nazývame mrzké šedivé ráno, s kalnými oblakmi visiacimi tesne nad hlavou, dažďom a vlhkým chladom zaliezajúcim pod bundu „trochu čerstvejším“? Poviem úprimne, lezie mi na nervy tento eufemistický newspeak. Ako keby sa politická korektnosť dostala aj do oblastí, kde nielenže vôbec nie je potrebná, ale aj pôsobí nepatrične. Proti komu alebo proti čomu by bolo, keby ten meteorológ normálne povedal, že dnes ráno máme počasie upršané a studené? Veď nemusí nadávať a kliať ako pohan, stačí, keď pomenuje vec pravým menom. Alebo žeby tým chcel vdýchnuť nádej a optimizmus všetkým tým, ktorým sa dnes ráno pri pohľade von z okna chcelo ľahnúť si späť do postele a potichu umrieť?

Zdá sa mi, ako keby si ľudia dobrovoľne osvojovali prostriedky politickej korektnosti a celkom bezbolestne sa vzdávali práva nazývať veci konkrétne a pravdivo. Chápem trebárs, ak v televíznych správach ktosi povie, že to a to sa stalo v nemenovanom hypermarkete, ale načo sa takto idiotsky blazeovane vyjadrí ktosi v bežnom diskusnom fóre trebárs tuto na T-Statione? „Kúpil som to v trafike pred nemenovaným obchodným domom v centre mesta“ – to už čo má byť?!

Nepáči sa mi to, lebo keď si budeme dobrovoľne takýmito frázami kurviť už aj normálnu ľudskú hovorovú reč, tak onedlho sa všetci budeme vyjadrovať ako idioti alebo politici. Nechajme to radšej politikom, tým to pristane.

A čo je to vlastne politická korektnosť? Podľa článku v mojom obľúbenom EUportáli je to myšlienková tyrania voči normálnej väčšine, fungujúca tak, že predstiera ohľaduplnú a súcitnú láskavosť voči všetkým možným menšinám, ktoré vníma ako znevýhodnené, a chce ich preto zvýhodniť.

Miernou formou lingvistickej politickej korektnosti v našom jazyku je postupný zánik kedysi bežných slov ako napríklad impotencia korektnými pojmami ako erektilná dysfunkcia. Na Západe je to ešte horšie. V Anglicku sa pri zaostávajúcich žiakov slovo „neúspech“ pri známkovaní má na návrh labouristických mysliteľov nahradiť frázou „odložený úspech“. Cha, odložený, ale ad acta.

Veru, podobne ako piatkové ráno, aj Európa, najmä tá západná, multikultúrna a predposratá, nadobúda akúsi súmračnú, úpadkovú podobu. Zdá sa, že Arabsko-európska liga proti Západu je smutnou realitou dnešných dní.

Môžeme v blízkej budúcnosti čakať vlnu emigrantov zo západnej Európy? Autor článku tým, samozrejme, myslí ľudí našej fajty, ktorým už teraz lezie na nervy rozpínavosť mohamedánov a neschopnosť západoeurópskych vlád niečo s tým urobiť. Myslím niečo pre NAŠICH ľudí.

V poslednom čase sme si s mojou priateľkou zvykli cez víkend, keď sa nám nechce ísť do kostola na bohoslužbu (sme leniví a domácki ľudia), aspoň chvíľu spolu čítať v Biblii. A občas v rámci experimentu si prečítame aj niečo z koránu alebo z biblických apokryfov (ktoré momentálne vo veľmi príťažlivej podobe vydáva vydavateľstvo Vyšehrad). Je pre nás celkom zaujímavé, a možno aj trochu povznášajúce, ponoriť sa na chvíľu do toho sveta.

Všade sa dnes hovorí o islame, ale málokto má doma trebárs korán, čo je pre mohamedánov rovnako svätá kniha ako pre kresťanov Nový zákon a vôbec Biblia. Čo je teda islam? Mimochodom, pre mohamedánov je Biblia tiež svätou knihou.

Pred piatimi rokmi vznikol v Českej republike, v kruhoch blízkych strane ODS, Manifest eurorealizmu. Mimochodom, aj slovo eurorealizmus je eufemizmus, pretože v skutočnosti ide o euroskepticizmus, názorový prúd, ku ktorému sa hlásim i ja. Čo z Manifestu eurorealizmu platí dnes možno ešte viac ako v časoch jeho vzniku?

Na Slovensku je to ináč. Ožratý Slota si z eurorealizmu ťažkú hlavu nerobí. Ten si radšej vypije a vie, že veľkej časti slovenských voličov (najmä tých, čo si radi tiež a potom smrdia) to imponuje, lebo im dá najavo, že je taký istý. Ľudoví politici, to je na Slovensku trend.

Moč, stolica, zvratky, dokopy to voláme telesné produkty. Prečítajme si o nich niečo.

Gény robia človeka. Pamätám sa, ako som sa pred veľa rokmi párkrát stretol pri nejakých spisovateľských príležitostiach (teraz si uvedomujem, že to veru muselo byť riadne dávno!) v Prahe so spisovateľkou Terezou Boučkovou (dcérou dramatika a pozéra Pavla Kohouta). Bola to sympatická a milá mladá dáma a pamätám sa, aká bola sebavedomá a ako ma kamarátsky ironizovala, keď som jej povedal, že ja by som si síce vedel predstaviť adoptovať dieťa, ale rozhodne nie Cigánča. Ona adoptovala dve Cigánčatá a verila, že láskyplnou výchovou a prostredím usporiadanej peknej rodiny z nich vyrastú fajn ľudia, prinajmenšom takí fajn, ako je ona sama a jej skvelý muž. Žiaľ, gény sú gény a prejavujú sa aj v situáciách, kde by sa človek spoľahol na dominantnejšiu úlohu prostredia. No, sú na to rôzne názory. Niekomu to vyjde, niekomu to nevyjde. Tereza je skvelá autorka (napísala aj predlohu k filmu Smradi, ale ten som nevidel, lebo také témy ma nebavia) a iste je aj skvelou mamou.

Ach, jaj, prečítajme si radšej niečo o Monaku! Monte Carlo milujem, roky som jazdieval na dovolenku do Katalánska autobusom len preto, lebo pri lete lietadlom by som nemohol stráviť popoludnie v tom krásnom stredomorskom mestečku. Sedieť do pozdného večera v kaviarničke na promenáde pri fľaši ostro vychladeného rosé, to je pre mňa i pre môj sprievod vždy akoby prvý príjemný dotyk Stredomoria.

Blíži sa leto, a tak ostaňme pri turistickej tematike. Čo tak navštíviť slnečnú Molvániu?

Peknou témou sú aj maďarskí turistickí sprievodcovia v Bratislave. Teraz nedávno mali nejaký incident s členom kontrolného orgánu sprievodcovskej činnosti. Ten ich asi chcel vydusiť, načo ho oni napadli. V SR totiž pl

Peter Pišťanek  viac od autora »