Dominantná kultúra

Príde Tom Cruise o americké občianstvo? Ktosi vyhrabal, že existuje zákon, na základe ktorého môže ktokoľvek stratiť občianstvo USA, ak sa proti nemu vyjadrí najmenej 50 000 občanov. Keďže Tom Cruise z nejakých dôvodov lezie na nervy čoraz väčšiemu množstvu Američanov, začali vraj zbierať podpisy. Tak som si uvedomil, že týmto spôsobom by mohli prísť o občianstvo aj iní nešťastníci.

Vždy som tvrdil, že český hyperboľševik Petr Uhl nie je celkom v poriadku. Neuvedomil som si však, že aj takíto ľudia majú, žiaľ, právo splodiť potomstvo, a keďže dieťa sa narodilo fyzicky relatívne zdravé a nenápadne dospelo, v poslednom čase sa už začína prejavovať. Takže teraz majú Česi možnosť tešiť sa z dvoch Uhlov – otca i syna. Syn si na rozdiel od cigánskej agendy vybral tzv. genderovú. Ako sa v článku o Uhlovcoch na D-fense správne píše, „... keby ženy vo všeobecnosti boli ako pracovná sila o 25% lacnejšie než muži, bola by to pre zamestnávateľov iste výborná správa, motivácia pre zamestnávanie žien a prepúšťanie drahých mužov, takže bude ešte dáky iný faktor v hre, o ktorom sa pán Uhl zabudol zmieniť.“

A keď už sme pri D-fense a genderových veciach, máme tu ešte jeden pekný článok o zmrdiciach (terminus technicus používaný na stránkach D-fens) na pracoviskách. Našiel som tu jeden pekný výraz: „naštekať si do búdy“.

Každý túži cítiť sa vo svojom živote pohodlne a príjemne. Niekto tomu hovorí radosť zo života, niekto happiness. Beatles mali kedysi pesničku Happiness Is A Warm Gun. O tejto muške iba zlatej, ktorú všetci raz túžime chytiť, píše aj môj obľúbený politicky nekorektný Ota Ulč.

Každý si hľadá šťastie tam, kde ho vidí. Tisícky chudobných Mexičanov ho vidia na druhej strane Rio Brava, v Spojených štátoch. Zdá sa, že nelegálna imigrácia sa stala pre USA problémom, keďže sa začalo hovoriť o plote medzi USA a Mexikom. My sme tu boli zadrôtovaní takmer štyridsať rokov a žijeme.

Kým som bol verejne činnou osobou, často mi kdekto vytýkal moje pevné presvedčenie o dominantnosti euro-americkej civilizácie. Vskutku som presvedčený, že kultúra, ktorej sme (síce okrajovou, ale predsa len) súčasťou, je tá najlepšia zo všetkých kultúr. Je to môj osobný dojem a toto presvedčenie v sebe neimplikuje žiadny pocit nadradenosti, ba dokonca ani hrdosti. (Ako by som mohol byť hrdý na niečo, o čo som sa nijako nezaslúžil svojím osobným vkladom?) Akurát ma potešilo, že s týmto postojom nie som na svete sám.

A ešte si dovolím dodať moje súkromné vysvetlenie, prečo sme my, krajiny východnej Európy a Balkánu, také chudobné a zaostalé. Podľa mňa na tom nemá zásluhu ani naša prirodzená mentalita (konkrétne lenivosť a bordelárstvo), ani štyridsať rokov komunistického režimu. Korene našej neúspešnosti sú podľa mňa oveľa hlbšie. Aby som zacitoval jedného diskutujúceho tu na T-statione spred pár týždňov: V časoch, keď štáty západnej Európy robili prvé slávne dobrodružné zámorské výpravy, ktoré im na pár ďalších storočí zabezpečili výdatný prísun bohatstva z kolónií, východná Európa neustále bojovala s tatárskymi a tureckými hordami, čím chránila zvyšok Európy pred mohamedánskou inváziou a zabezpečovala tak Britom, Francúzom a Holanďanom, ale aj Nemcom, Rakúšanom a Talianom po dlhé roky bezpečné a pokojné budovanie blahobytu. Dnes sa tieto historické krajiny EÚ tvária, ako keby tento blahobyt bol výlučne výsledkom umu, usilovnosti a iných ľudských kvalít ich obyvateľstva. V tom vidím podobné chrapúnstvo, ako keď pred desaťročiami západná Európa kšeftovala s komunistami, čím účinne prispievala k predlžovaniu neslobody našich ľudí.

Od tých čias som priam bytostne alergický na západných ľavicových intelektuálov. Trebárs takých, ako je rakúsky divadelný autor Peter Turrini. V galérii západných ľavicových idiotov zaujíma jedno z popredných miest. Mimochodom, práve Turrini mi poslúžil ako predobraz dramatika Otta Cressa, ktorý pri premiére zomrel od hanby.

Opakujem okrídlenú vetu: Ešte šťastie, že takých nie je viac – to by sme boli za tými drôtmi dodnes!

Fuj.

Ozaj, chcete vedieť, ako sa vyrába obyčajná lyžica?

A zaujíma vás prečítať si čosi o slávnych olomouckých syrčekoch?

Na záver mimoriadne zaujímavá (aj keď pre mňa pramálo prekvapivá) správička pre všetkých, čo sa radi pozerajú na televíznu súťaž Nevesta pre milionára

Ďalšie články z pondelka 22. mája 2006
Elena Akácsová: Policajti a ostatné rany osudu
Juraj Malíček: Bublina, ktorá nie a nie spľasnúť
Viera Langerová: V Indii je celý svet v malom