Ženy, naspäť k sporákom!

Sú ženy v politike naozaj prínosom? Nemali by sa radšej vrátiť naspäť k sporáku? Tieto otázky si pod vplyvom všadeprítomných billboardov s blonďavými spasiteľkami Ruskovej strany a tiež kadejakých nárekov, že je málo žien v politike, položil náš stály autor Lukáš Krivošík. Mal totiž pocit, že nikde ešte nezaznel hlas, ktorý by povedal dve nasledujúce veci:

1. ľudia sa majú do politiky dostávať na základe schopností, a nie na základe pohlavia,

2. žienky, ktoré v politike momentálne máme, sú skôr argumentom v prospech tvrdenia, že ženy do politiky nepatria.

Vymenili sme si na túto tému niekoľko zásadných postrehov a demokraticky sa dohodli, že o tom napíšem ja ako žena, a najmä ja ako jeho šéfredaktorka. Podľa mňa sú totiž Lukášove východiská logický nezmysel a navzájom sa vylučujú. Ak tvrdí, že do politiky sa má dostávať na základe schopností, a nie pohlavia, nemôže súčasne tvrdiť, že na základe pohlavia niekto do politiky nepatrí. Ale to len tak na okraj.

Inak s jeho prvým bodom plne súhlasím a v druhom bode súhlasím s tým, že ženy, ktoré sú u nás v súčasnosti v politike, fakt zvádzajú k unáhleným zovšeobecneniam, že tam nepatria. Ale to je omyl. Ženy do politiky patria, a to tie, ktoré sa na to cítia, majú na to vedomosti, schopnosti a povahové vlastnosti. Napokon, keď by sme podobným metrom, ako sa kriticky na slovenské političky pozrela v .týždni Eva Čobejová, merali aj slovenských politikov (ako to pohotovo odpálila späť na Changenete Ľuba Lacinová), vysokú latku, ktorú by ktorákoľvek rozumná žena nedokázala dosiahnuť, veru slovenskí muži nenasadili. Vo vedomostiach a schopnostiach ich mnohé ženy s prstom v nose predbehnú, tak prečo to ešte neurobili?

Niečo na tej prirodzenej nerovnosti pohlaví bude. Možno za to fakt môže testosterón, že sa ženy nechcú, nepotrebujú, nemôžu (nemajú na to žalúdok alebo chuť) biť o výhodné miesto pri koryte. Lenže tie, čo sú v súčasnosti mužmi ku korytu pripustené, i keď len na úplný okraj zbierať omrvinky, rozhodne z prebytku testosterónu podozrievať nemožno. Práve naopak. Práve pre nedostatok testosterónu sa dostali až tam. Muži ich pustili medzi seba, lebo sa ich neboja, že by dokázali ohroziť ich pozície.

Možno bude problém skrytý ešte hlbšie, vo vnímaní ženy ako takej a toho, čo by mala a nemala robiť, napríklad sa vrátiť k tomu príslovečnému sporáku. Ak žena robí niečo, čo bolo donedávna výsadou mužov, vnímajú ju všetci (áno, aj ženy!) oveľa citlivejšie a posudzujú oveľa kritickejšie ako rovnako (ne)schopného muža. Platí to na šoférky, publicistky (o tom v redakcii niečo vieme), vedkyne a najmä na ženy vo vedúcich funkciách. V politike to teda nie je nič výnimočné, iba viac vyhrotené, a teda viac viditeľné.

Nuž ale čo s tým? Rozhodne som proti akýmkoľvek antidiskriminačným opatreniam, kvótam či kampaniam za viac žien v politike. Vďaka tomu sa do politiky môže dostať len viac poslušných dám s peknou tváričkou a blond vlasmi. Tak čo robiť, aby sa do politiky aj u nás dostali nové Margarety Thatcherové alebo Goldy Meierové (aby sa aj ľavičiari potešili)? Vidím to biedne a na dlhé lakte. Asi to chce zlepšiť celkovú politickú klímu, dlhšiu tradíciu demokracie a najmä zmeny vo vnímaní žien. Dúfam len, že to pomôže a že tie dve dámy nevďačili svojej vysokej pozícii len tomu, že je v ich krajine menej blondínok.

Ďalšie články z pondelka 24. apríla 2006
Soňa B. Karvayová: Počuť očami a vidieť ušami – základ manželského šťastia
Juraj Malíček: Sex na predmestí
Peter Pišťanek: Terorizmus, v minulosti známy ako islamský