Moja kamarátka Vierka vyhrala v televíznej súťaži Tipos Bingo 120 tisíc. Do televízie prišla z praktických a estetických dôvodov za svoju babku. V dave nažhavených hráčov našla jedného, ktorý vyzeral rovnako nezainteresovane a spýtala sa ho, o čom v tej hre vlastne ide a aké sú pravidlá. Potom mu zo žartu ukázala svoju veľkú tašku a povedala, že to má na prachy. Na záver súťaže ju zavolali do malej miestnosti za scénou, kde jej do tej tašky vložili 120 tisíc.
Moja kamarátka Vierka nič v živote nedostala zadarmo. Teda okrem tej výhry v Bingu. Zúčastnila sa mnohých životných súťaží s názvami Prijímačky na výšku, Rodinné a partnerské vzťahy, Štátnice, Hľadanie zamestnania. Ako každý bežný človek, do týchto súťaží išla s plným nasadením, stálo ju to veľa námahy, niekedy až trápenia spojeného s neistým možným výsledkom. V jedinej súťaži vyhrala úplne bezbolestne. Možno preto, že sa to od nej neočakávalo.
Od detstva sme súťažili. O guľôčky, o Puškinov pamätník a Hviezdoslavov Kubín, behali sme od jedného stanovišťa k druhému v socialistických branných hrách, ktorých cieľom bola kalokagatia – súhra tela a duše. Preto boli nakoniec zaklincované nejakou dôležitou vedomostnou otázkou, ako napríklad kedy sa môže vypaľovať suchá tráva. Neskôr sme začali súťažiť o vedúce postavenie v partii, o miesto predsedu triedy, o borca v počítačovej hre prince.exe (na tú si z môjho detstva najviac pamätám).
Život nás naučil súťažiť. Byť naj – najlepší a keď sa nedá, aspoň najhorší. S týmto heslom súťažil môj otec na strednej o najväčší počet pätiek za polrok a ja som odišla z prvej štátnicovej písomky desať minút po jej začiatku. Bola som prvá vyhodená zo štátnic zo 400 študentov z môjho ročníka. A cítila som sa slávna a naj.
Mnohí jedinci zachádzajú so súťažením do extrémov. Keď sa sťažujete, že ste chorí, oni sú viac, keď ste unavení, oni sú unavenejší, keď spomeniete problémy, oni ich majú určite väčšie. Novým trendom je najmä súťažiť, kto je viac busy. Medzi mladými workoholikmi je najviac in ten, kto v práci musí tráviť minimálne 12 hodín denne, všetky piatkové večery, a dokonca musí obetovať aj nedeľné dopoludnia.
Som unavená zo súťaženia. Stále zvádzam súboj s bývalými spolužiakmi, kamarátmi a rodinou o titul Úspech roka. Nikto ma do toho netlačí, nikomu na tom nezáleží, len mne. Stále mám pocit, že musím niekomu niečo dokázať.
Súťaženie ma doháňa k umelému perfekcionizmu. Vo všetkom, čo robím, chcem byť najlepšia. A tak sa hodiny a hodiny piplem s reportom, prerábam ho a nakoniec pre nedostatok času nestihnem skontrolovať pravopisné chyby. Chcela by som byť výborná spisovateľka, kuchárka aj upratovačka, prečítať čo najviac kníh, skoro profesionálne sa vyznať vo filmoch, pri každej návšteve plavárne túžim byť lepším plavcom, doma sadám za piano a tajne snívam, že napravím zanedbané cvičenie. Pocity vnútorného uspokojenia z vykonanej práce a hrdosť na vlastné úspechy sú len chvíľkové. Vždy sa objavia ďalšie a ďalšie veci, v ktorých zlyhávam. Potom smoklím a ľutujem sa, že som v živote nič nedokázala. Môj otec mi na to so smiechom odpovie : „Nič si z toho nerob, ani ja.“
Túžba vyhrávať a byť najlepší je asi prirodzená. Máme ju v sebe od momentu, keď nám prvýkrát odmerali dĺžku skoku do diaľky a my sme so štipkou strachu, závisti a nádeje sledovali, koľko doskočí náš spolužiak. Alebo je to v nás od prvého kriku z kočíka a pocitu výhry, keď došla mama. Možno v nás súťaženie živí to, že celá spoločnosť je založená na úspešných ľuďoch. Sú ich plné noviny. Hádam jediný časopis, ktorý nám môže trochu zdvihnúť ego, je Nota Bene. Len zriedka nájdeme článok o prostom človeku zo zastrčenej dediny alebo priemerného bytu na priemernom sídlisku, ktorý nemá žiadnu zvláštnu zbierku, jeho mačka si nevie otvoriť dvere a ani neprenajíma priestory na fiktívnu poslaneckú kanceláriu. Žije s manželom/kou, majú dve deti, dve priemerné deti, dve priemerné zamestnania. Ale sú šťastní. Nadpriemerne.
Potichučky závidíme a obdivujeme ľudí, ktorí s prívlastkom naj a svetový behajú po svete – najlepší tenista, celosvetovo známy reportér, fyzik, operný spevák, najpredávanejšia kapela, najsexi herečka, najuznávanejší politik alebo lekár. Máme pocit, že svoj boj o prvenstvo už vyhrali. Ani si neuvedomujeme, že aj my sme pre niekoho NAJ. Nebude to hlavnou správou vo večerných správach na Jednotke ani v Novom Čase. Ale aj tak sa stávame jednotkou v rebríčkoch popularity pre partnerov, rodičov, deti, súrodencov alebo kamarátov. Zväčša na tieto významné ocenenia s nevšímavosťou celebrít zabúdame.
Možno by sme mali do životných udalostí vplávať ako moja kamarátka Vierka do štúdia Tipos Bingo. Bez veľkých očakávaní, s humorom a „taškou na prachy“. Pripravení na úspech aj neúspech. Možno by sme si mali viac ceniť chvíle, v ktorých sme jednoznačne vyhrali. Keď stojíme na vrchole hoci len malého kopca za mestom, ktorý sme vyšliapali, keď vymaľujeme byt. Možno sa NAJ skladá z malých úspechov, ako z levelov počítačovej hry.
S maminkou sme v záhrade zasadili egreše a ríbezle. To je moje tohtotýždňové NAJ. A teraz povedzte to svoje vy!
Ďalšie články zo stredy 26. apríla 2006
Juraj Malíček: Skutočné tajomstvá sveta a vesmíru
Lukáš Krivošík: Veľká potreba? Pozor na Mekku!
Peter Pišťanek: Intímna besiedka
Mirka Gučiková viac od autora »
Vaše reakcie [13]
Vzťahy s prázdnou posteľou
Pasívny snoubordista
Omáčky a druhé šance
Stretnutia s bývalými láskami
Zlý skutok na každý deň