Stretnutia s bývalými láskami

Ležím na lavičke pred Slovak pubom so zdvihnutými nohami. Žiadna recesia, žiadna stávka. Cítim, ako mi tma napĺňa hlavu a ja už-už odpadnem. Dvere sa otvárajú a zatvárajú, prechádzajú okolo mňa ľudia v pevnom presvedčení, že som úplne na mol.

Z lavičky vediem dialóg s dvoma chalanmi. „Prečo ti je zle?“ pýtajú sa. „Lebo som tu dnes stretla dvoch mojich bývalých frajerov a som taká emočne nestabilná, že keď ma niečo poteší a prekvapí, hneď odpadávam,“ odpovedám a opieram si nohy o rám okna.

Stretnutia s bývalými sú dvojakého charakteru, tak ako aj bývalí sú dvojakí. Prvú skupinu tvoria tí, s ktorými sme vzťahy úspešne ukončili. Spoločné zážitky sú pekne usporiadané vo foldri s menom konkrétneho ex, uložené niekde v spomienkovej skrini. V minulosti s prvou skupinou bývalých sa rýpeme len náhodou, keď si chceme pripomenúť nejaké pekné veci, alebo, naopak, veci zlé, aby sme sa poučili do budúcnosti. Sú to vzťahy s pečiatkou VYBAVENÉ.

V druhej skupine zhromažďujeme všetky boľavé lásky. Neukončené alebo ani nikdy nezačaté, neopätované s neutíchajúcou príchuťou trpkosti, a tiež predčasne ukončené. Ešte stále cítime na čele fiktívnu hrču po fiktívnom búchaní si hlavy o stôl. Nedopovedané, nedopísané, nevybavené, odložené. Ešte nás bolia. Aj stretnutia sú boľavé, aj telefonáty, aj fotky. Keď ich zbadáme v dave, zatočí sa nám hlava, obleje nás studený pot a srdce búcha ako pred infarktom. Ten istý efekt má aj esemeska, a keď medzi novými mailami nájdeme nejaký od člena druhej skupiny, na okamih strácame kontakt s realitou.

Stretnutia s bývalými z prvej skupiny majú jeden charakteristický znak. Ten človek už nie je ten, ktorého sme ľúbili. Akoby s láskou zanikla celá jeho osobnosť a teraz stojí pred nami niekto nový s tvárou, menom a telom nášho ex. Ešte stále pre nás znamená viac, ešte vždy ho objímame silnejšie ako ostatných a zaujímame sa o jeho život s mamičkovskou starostlivosťou. Aj keď máme pocit, že už je to niekto iný.

Stojím zoči-voči mojim dvom bývalým láskam. Objímem ich silnejšie ako ostatných a premeriam si ich od hlavy po päty. Som prekvapená, že ich vidím, sú prekvapení, že ma vidia. Majú sa dobre. Pripíjame si hruškovicou. Odchádzam k svojmu stolu a v hlave mám otázky: Kam miznú stratené city? Kde sú tí ľudia, ktorých som milovala?

V posledných dňoch som sa prehrabávala vo fotkách, starých zošitoch a denníkoch. Našla som malý zápisník od spolubývajúcej Danky a v ňom pár poznámok, čo si tam zapísal môj prvý „vážny“ exboyfriend. Pred očami sa mi znova rozvinulo to ráno, zobúdzam sa na intráku a on sedí za písacím stolom, niečo sa učí a popri tom si píše do môjho zápisníka pre a proti prestúpeniu na inú fakultu. Na chvíľu ho vidím tak ako vtedy. Na chvíľu, kým sa spomienka končí titulkami V hlavných úlohách...

Možno existuje Krajina Bývalých Vzťahov, tajný časopriestor, paralelný vesmír, kde tieto vzťahy žijeme. Kdesi v minulosti stratené lásky žijú ich niekdajšou intenzitou. Niektoré zostali uväznené na vysokých školách a internátoch, niektoré sú za hranicami, aj keď my sme už dávno doma. Sem-tam ich môžeme zasa pocítiť, cestujeme v čase, pomáhame si zachovanými relikviami spoločných chvíľ, pesničkami a filmami, vraciame sa na miesta činu. Nostalgicky, s úsmevom, niekedy s otázkou čo keby...

Môj posledný bývalý prekonal neschopnosť atrikulovať s dvoma promile alkoholu, upravil mi golier na bunde a povedal: „Mirka, my sme úplne iní, ako keď... ako keď sme sa poznali... sme dvaja úplne iní ľudia...“ V duchu som sa usmiala nad jeho schopnosťou vystihnúť moje niekoľkoriadkové úvahy v jednej vete, schovala som sa do šálu a spolu s ním a naším spoločným kamarátom sme sa vybrali na riadny pokrčmový junk food. Ako za starých čias – aj keď trošku inak.

Stretnutia s bývalými láskami sú dvojakého charakteru, tak ako bývalí sú dvojakí. Nech nám spôsobujú infarktové stavy, alebo klamlivé pocity opätovnej spolunáležitosti, hlavné je ich prežiť vo fyzickom aj psychickom zdraví. Asi by bolo fajn, keby nám po každom z nich zostali len príjemné pocity, nostalgický úsmev na tvári a v telefónnom zozname číslo, ktoré môžeme hocikedy vytočiť. Ale o čom by potom bol celý život?