Televízne blondíny a efekt morčaťa

Populárna televízna moderátorka, inak blondína, samostatná, momentálne tak trochu feministka – v tejto chvíli je sama, nie preto, že by o ňu nestáli, ale ako single sa cíti jednoducho skvele. Jej obľúbená televízna stanica: Spektrum a ČT2. Číta .týždeň a ak má čas, niečo populárno-vedecké. Teda skôr vedecko-populárne. Počúva džez, miluje Woodyho Allena, má obľúbeného filozofa, ale jeho meno neprezradí (intímna kategória, že) a zo všetkého najradšej obchádza antikvariáty a vyhľadáva čínskych poetov z 2.-4. storočia, pretože vtedy to (čo?) cítili najlepšie. Človek by povedal, že je jej v televízii škoda.

Sociológovia, psychológovia a iní moji kamaráti, ktorí porozumeli knihám typu Ako robiť sociologický výskum alebo Sociálnym vedcom ľahko a rýchlo, tomu hovoria efekt morčaťa. Človek, ktorého ste sa rozhodli vtesnať do svojich tabuliek a uzavretých odpovedí, vie o tom, že ho skúmate. Začne meniť svoje správanie a hrať rolu. Niekedy je to len banálna, pochopiteľná a v zásade nevyhnutná korekcia jemných nedostatkov, ktoré máme každý. Môže sa však stať, že sa vás napríklad pekná asistentka spýta na to, ako často chodíte do posilňovne, a vy suverénne odpoviete, že každé ráno, s kamennou tvárou hovoríte o tom, ako si do svojich vzťahov nenechávate kecať od priateľov a neveru by ste dokázali tolerovať skôr z partnerkinej strany ako zo svojej. Skrátka a dobre: úplné sprostosti, ktoré na tom papieri s vaším menom vyzerajú lepšie ako realita.

A tak to robia i obyčajní ľudia. Vedia, že budú prezentovaní, a preto musia nejako vyzerať. Vytvárať zo seba utajeného intelektuála, ktorý sa až teraz rozhodol prezradiť, že je vlastne iný ako väčšina spoločnosti, je skoro také módne, ako vyznávať nejaké východné náboženstvo. Ak nie východné, tak aspoň točiť frázu: môj Boh je v mojom vnútri, máme sa radi a nič od seba nechceme. Nerobia to len blonďavé feministické moderátorky, ktoré často v závislosti od okolností (teda, nájdu si chlapa, pozn. autora) prekonajú ťažký názorový kotrmelec a stanú sa z nich gazdinky so schopnosťou uvariť najlepšiu sviečkovú na smotane pod holým nebom. Robia to i ostatní. Občas sa mi stáva, že mi niekto bohorovne tvrdí, že včera až do konca dopozeral Štefana Hríba a jeho partu fyzikov a astronómov, ktorí sa zaoberali tým, či to vo výhľade budúcich 300-tisíc rokov do nás narve nejaký asteroid. Vlastne sa mi zdá, že podľa počtu ľudí, ktorí to hovoria, by Hríba mala okamžite kúpiť Markíza do piatkového prime-time, aby konečne niekto porazil Superstar.

Keby sme sa správali podľa toho, akí sme, a nie tak, ako sa máme správať podľa ľudí, tak by sme to mohli sociálne rovno zabaliť (ako by povedala kamarátka, človek neschopný čo-to o sebe natárať je totálny potrat). Musíme sa tváriť, že prvé, čo otvoríme v sobotnej prílohe, bude Habermasova esej o refeudalizácii spoločnosti. Aj Slováci predsa musia mať tvár, štýl, musia reprezentovať. Veď to robia i iné národy. Vo Švajčiarsku sa zásadne kupujú len seriózne denníky: poviete titul a k tomu mit alebo ohne. Podľa toho vám do bezfarebných novín trafikant zabalí aj nejaký ten šťavnatý bulvárik.   

Takže nezabudnite. Keď sa vás budú nabudúce novinári pýtať, aká je vaša obľúbená kniha, bez mihnutia oka povedzte: Koniec dejín, Francis Fukuyama. Pretože Fukuyamu pozná menej ľudí ako Habermasa a Habermasa povedala blondína z televízie (musíte byť lepší ako ona). Takže žiadny .týždeň. The Economist. A Woody Allen? Komercia. Spalovač mrtvol, to je klasika. Namiesto ČT2 sledujete CNN, pred džezom dáte prednosť Verdimu a namiesto takej nízkej činnosti, akou je čínska poézia, si vo voľnom čase počítate derivácie.

Ďalšie články z utorka 21. marca 2006
Barbora Tinková: Zoznámili sme sa na chate
Maxim E. Matkin: A už mi nikdy nevolaj!
Rado Ondřejíček: Nová medicína v starej fľaštičke