Parazitovanie na úspechu

Eva štvrtkovým madonnofilským úvodníkom  trafila klinec po hlavičke. Eva vôbec zvykne svojimi textami triafať klince po hlavičkách. Je mi velikánskou cťou, že som sa v tom texte objavil ako súčasť zápletky, hoci moje rozuzlenie je iné, celkom iné. Ono to s Madonnou, umením, gýčom, katarziou, personálnym vkusom a tak ďalej môže byť aj inak.

Spájať s Madonnou slovko umenie vo väčšine jeho známych, konvenčných významov sa mi zdá nepatričné, hlavne preto, že neviem, čo umenie je, resp. že si myslím, že umenie je všetko, čo ako umenie interpretujem – rozumej – dám tomu umelecký kontext. Čosi podobné si myslím aj o popkultúre, ale v tej sa orientujem lepšie. Preto považujme tu a teraz Madonnu a všetko, čo sa za ňou skrýva, vrátane jej posledného albumu, za popkultúrny artefakt, teda taký artefakt, ktorý je vo svojej prvotnej významovej rovine recepčne prístupný komukoľvek. Prvotnou príčinou jeho vzniku nie je výpoveď, nech je akákoľvek, ale zisk, komerčný ohlas a jediným relevantným kritériom jeho kvality je techné, teda náležitá remeselná zručnosť. Takto potom ten úvodník sedí. 

Z môjho uhla pohľadu sa má vec takto:

Skrytou podstatou nášho sporu vôbec nebolo umenie, ani úžitkové, ani gýč, ani žiadne kritériá. Podstatou nášho sporu boli vkus a elitárstvo. Radov, Evin, môj a z neho prameniaci rozdielny názor radikála Stajpa (proti), liberálky Evu (pre), a mňa, pričom Rado považuje Madonninu hudbu za nekvalitnú, či priamo zlú, Eva asi za kvalitnú, či priamo dobrú a ja som o Madonninej hudbe ako takej vôbec neuvažoval, ja som ironicky a nepresvedčivo zaťal rovno do morálky. Naše názory sa líšia priam nezmieriteľne, veď predsa vychádzajú z troch celkom rozdielnych zážitkov, ale odvážim sa tvrdiť, že pointu o katarzii by sme podpísali všetci. Úvodník sa teda skončil zmierlivo, pomenoval čosi univerzálne a mohli by sme to zabaliť. Mohli, ale len dovtedy, kým na miesto Madonny a Angeliky neposadíme trebárs Senzus a Angelika môže zostať. Sú to sračky?

Sú, pre mňa určite, hoci ich sračkoidnosť bola veľmi sofistikovaným spôsobom spochybnená. Mňa to však nemusí zaujímať a nezaujíma. V tomto prípade sa mi totiž nezdá, že človek je sám strojcom svojho šťastia. Madonna má pre Evu nespochybniteľnú psychoterapeutickú funkciu, vďaka Madonne „na celom svete kopa žien od tridsať vyššie s kŕčovými žilami a spoteným mejkapom stojí večer nad výlevkou plnou špinavých riadov, premýšľa nad svojimi perspektívami a nejde sa obesiť“. Super, body pre Madonnu, ale toto predsa o kvalite jej hudobnej produkcie nevypovedá nič a nijako to nesúvisí ani s umeleckosťou, ani s katarziou. Podobnú funkciu pre ďalšie takéto ženy môže plniť trebárs Beáta Dubasová. Ja vidím tisíce mužov nad tridsať, s ustupujúcimi vlasmi a libidom, ktorí nikdy nezaložia žiadny klub bitkárov, len sa snažia byť správni chlapi, hoci nikto nevie, čo to presne znamená. Majú na krku hypotéky, ženy s kŕčovými žilami, čo im pília uši, že chcú umývačky riadu, aby nemuseli stáť večer nad výlevkou plnou špinavých riadov a detváky, ktoré ich budú rozčuľovať, až kým nevypadnú z domu. Stoja nad upchanou výlevkou, pokúšajú sa ju vyčistiť, počúvajú Born To Be Wild a premýšľajú, kedy prestali žiť a začali prežívať. Len to vešanie im ani nenapadne. Áno, ale zase to nič o kvalite hudby Steppenwolf nič nevypovedá, ani o umení, ani o katarzii.

Iné by to bolo, ak by si aj tí muži, aj tie ženy sadli, pustili si hudbu a len jej načúvali. Nerobili by nič iné, len sa vnárali do harmónie, nechali sa unášať tónmi. Boli by len oni a hudba. Ak by táto situácia nastala, máme najzákladnejšie východisko pre úvahy o umení, priamu konfrontáciu osobnosti a diela. Ale takto k dielam dav nepristupuje, takto k nim pristupujú elity. Načúvajú hudbe, nemajú pustenú kulisu, hľadia do obrazu, nechodia okolo neho a nezavadia oň okom, čítajú slová, vety, odseky, nehltajú príbeh, dívajú sa na film a pokúšajú sa stať jeho súčasťou, nečumia v kine na efekty a nežerú pukance, jednoducho sú ochotní dielom sa zapodievať, investovať doň čas, premýšľať o ňom, spochybňovať ho, hľadať v ňom čosi viac, čosi možno efemérne a nepomenovateľné, ale zlepšujúce kvalitu života. Rozumiete mi?

Ľudská civilizácia je civilizáciou elít. Intelektuálnych, umeleckých, vkusových, ekonomických, politických. Umelecké elity určovali trend, boli dôstojným súperom individualitám, umelcom, boli nekompromisným, kritickým zrkadlom tvorby. Bez elít by umenie neexistovalo, rovnako, akoby neexistovalo bez umelcov. Je to podobné ako s filozofiou: tiež má zmysel, obrovský, len sa odhaľuje v takom veľkom časovom horizonte, že mase sa zdá zbytočná.   

Samozrejme, môžeme zostať aj v rovine páči-nepáči, ale to má s umením, s vnímaním umenia, len veľmi málo spoločné, možno aj nič. Ak Madonnu takejto skúške podrobíme a ona obstojí, v poriadku, nemám nič proti tomu, aby sme ju považovali za umelecké dielo. Ak nie, do pekla s ňou, nech sa jej masa nabaží, kým si nenájde čosi nové. Je to popkultúra, nič proti nej, milujem ju, ale nie je to umenie. Môže byť, samozrejme, ale o tom nerozhodne milión tridsiatničiek, ktoré sa kvôli nej nezasamovraždia, ale jedna, ktorej len katarzia, nech je to hodnota akokoľvek dôležitá, nestačí.

Snáď mi nikto nechce tvrdiť, že ak sa slečne v autobuse rozžiari tvár, zotrie to rozdiel medzi Angelikou a Pani Bovaryovou.

Ďalšie články zo stredy 12. apríla 2006
Lukáš Krivošík: Prečo má škola študentov v paži?
Dušan Mikušovič: Sociálne mikrosvety v televíznom zákulisí
Peter Pišťanek: Ejakulát vo vani, holenie genitálií, zapálené mandle a zasa ten anál