A smrť je zlo, tak bohovia dali, veď keby bola krásna, tiež by zomierali

Na železničnom priecestí bliká červené svetlo, zostávame stáť. Sprvu nič, vlak nechodí, kam by chodil, veď tamto stojí. A vedľa koľají auto. Auto? Vrak! Okolo ľudia, tu sa čosi nepekné stalo. Desivosť tých okamihov ma máta, už to bude týždeň, zdráham sa uveriť, že tragédia môže vyzerať tak prozaicky, obyčajne. Okamih, v ktorom niekto o niekoho prišiel, ale ešte o tom netuší. Niet času na žiadne existenciálne úvahy, na nič. Reagujeme, bezprostredne, čo najpragmatickejšie. Panika tu ešte nemá miesto. Všetci zastavia, každý ponúkne pomoc, ľudskosť v tej najčírejšej podobe. Nezištná, spontánna.

Asi som urobil všetko, čo som mohol, nechcem čakať, ako to dopadne, nechcem sa dívať, nechcem prekážať, ani sa zapliesť do rozhovorov, ako, prečo a čo s tým. Nepamätám si šelest anjelských krídel, ale dúfam, že tam bol a robil, čo sa dalo. Som veriaci a asi mi je takto lepšie.

Majestát smrti na mňa vždy doliehal viac, ako mi bolo príjemné a hoci nechcem, aby aj tento úvodník bol o mne, asi sa tomu nevyhnem. Uvažujem nad vlastnými motiváciami. Čo to robím? Kto mi dal právo vyťahovať tamtú situáciu tu a teraz? Mám čosi, čím ospravedlním svoje počínanie? A prečo sa ani v kontakte s cudzou tragédiou neviem zbaviť vlastného ega? Má to byť varovanie? Memento? Hľadanie zmyslu v situácii takej tragickej, nezmyselnej a nepochopiteľnej, až sa mi zdá, že by som to mal nechať tak? Asi nie, neviem, čo to má byť, takže skončím skôr ako zvyčajne. Ale dávajme si pozor, veľký pozor. Tých ľudí tam som nepoznal a už ich nespoznám, ale chýbajú mi a teraz sa mi zdá, že mi kdesi hlboko vo vnútri, hlbšie, ako som schopný pomenovať, chýbajú všetci, čo kedy zomreli. Naozaj by sme asi mali neumierať, alebo ak, tak až na konci, až potom, ako budeme všetci veľkí a bohatí, kdesi v ďalekej budúcnosti, keď už si splníme všetky sny a bude sa nám chcieť odísť. Viem veľmi dobre, že nebude, ale bez snov už smrť nie je taká hrozná. Smutná zostane, ale nie taká nepochopiteľná.

Podľa antickej tradície je najväčším darom božstiev človeku sladká smrť v mladosti. Nerozumiem tomu – a nikdy som nerozumel. Je smrť čosi, čo môže byť sladké? A ak áno, vnímajú to takto aj pozostalí? A čo mŕtvi? Naozaj sú už v pohode? Poznajú definitívne odpovede? Lebo ja by som sa im rád vyhol, pokojne zostanem radšej živý a nevedomý ako mŕtvy. Koncept života sa mi sám osebe veľmi páči, len pointu by som nahradil. Hlavne, keď jej vlastne niet.

Ďalšie články zo stredy 19. apríla 2006
Ľuboš Vodička: Amsterdam fotografický
Lukáš Krivošík: Konflikt civilizácií: prečo sa začal a ako sa skončí?
Peter Pišťanek: Intímna besiedka