Skôr, ako hodíš do Mekáča dlažobnú kocku, čítaj toto!

Globalizácia je určujúcim fenoménom našej doby. Prispôsobiť sa jej sú nútení jednotlivci i najväčšie národy. Napriek tomu je samotná podstata globalizácie väčšine ľudí ukrytá a najviac je asi nepochopená všetkými tými anti- a alterglobalistickými spolkami, ktoré pri zasadaniach medzinárodných inštitúcií hádžu dlažobnými kockami. To nepochopenie je okrem iného spôsobené aj neschopnosťou rozlišovať medzi ekonomickou globalizáciou (spojenou s otváraním medzinárodných trhov) a politickou globalizáciou (súvisiacou s vytváraním nadnárodných inštitúcií a organizácií ako Medzinárodný trestný tribunál alebo EÚ). Tieto dve strany globalizácie si totiž čiastočne odporujú a posilňovanie takých nadnárodných organizácií ako Európska únia môže vyústiť do postupného zmarenia pozitív, ktoré prináša globalizovaná ekonomika a medzinárodný obchod.

Globalizácia je stará ako ľudská civilizácia
Globalizácia sa často hodnotí ako niečo nové a unikátne, niečo, čo tu ešte nebolo a čomu treba čeliť úplne novým spôsobom. Samozrejme, nie je to len inak, je to úplne naopak. Globalizácia je iba vyvrcholením niečoho, čo tu je už približne desaťtisíc rokov, snáď od čias neolitickej revolúcie. Kľúčové pojmy sú deľba práce, obchod a civilizácia.

Civilizácia v širšom zmysle slova sa začína prechodom ľudstva z kočovného spôsobu života malých skupín lovcov a zberačov k usadlému, ktorý je charakteristický poľnohospodárstvom a rastúcou deľbou práce. Niekto vie zbierať úrodu a ďalší zas zostrojuje pluhy. Obaja majú nejakú schopnosť, ktorú ten druhý nemá a dochádza medzi nimi k výmene produktov svojej práce, čím bohatnú obaja. Teda deľba práce posilňuje obchodnú výmenu a obchod zvyšuje špecializáciu práce.
Tisícročia trvalo, kým medzi sebou vymieňali tovary len príslušníci rodu či kmeňa. Preto aj staré osady, oppidá, hrady a mestá majú hradby. Išlo viac-menej o uzavreté a sebestačné komunity, ktoré trpeli nedôverou k iným, podobne sebestačným komunitám. Postupne však teritórium zahrnuté do obchodnej výmeny narastá. V 17., 18. a 19. storočí sa konsolidujú európske národné štáty, panovníci odstraňujú vnútroštátne prekážky obchodu, budujú infraštruktúru a zjednocujú miery a váhy, aby vytvorili celonárodné trhy.

Zlaté čačky a omyl pána Colberta
Ekonomické myslenie je ovládané (žiaľ, dodnes živou) ekonomickou doktrínou merkantilizmu. Táto sa pozerá na peniaze ako na zdroj bohatstva. To je, pravdaže, omyl, lebo bohatstvo nepredstavujú peniaze, ale vyrobené tovary alebo služby. Čím viac a pestrejších vecí sa vyrába – a najmä, čím viac z tých vecí sa dostane ku konečným spotrebiteľom, tým je krajina bohatšia. Pulzujúca doprava a komunikácie sú neklamným znakom prosperity danej spoločnosti. Pre niekoho to môže znieť ako paradox, ale flotila kamiónov, ktorá brázdi cesty, neznamená nič iné ako to, že sa tu produkty práce jedných ľudí dostávajú prostredníctvom obchodu k iným ľuďom.
Každopádne, merkantilizmus považoval za znak materiálneho bohatstva nie dom plný hračiek, ale truhlicu plnú čačiek. Podľa merkantilizmu, ekonomickej doktríny 17. a 18. storočia, sú totiž nositeľom bohatstva zlaté mince. A štát by mal, pokiaľ možno, čo najviac vyvážať a čo najmenej dovážať, aby zlato cudzincov prúdilo do krajiny a potom sa už nedostalo nikdy opäť von. Tento prístup, ktorý vymyslel Francúz Colbert, je, samozrejme, nezmyselný. Vyplýva z neho totiž, že štát by mal vykonávať silne protekcionistickú politiku, mal by sa obrniť clami a nič nedovážať.

Po slobode a zdravom rozume opäť protekcionizmus
V polovici 19. storočia zvíťazilo však v Anglicku hnutie zástancov slobodného obchodu, pod vedením Richarda Cobdena, ktoré verilo v blahodarnosť otvorenia sa svetu. Anglicko začalo ako prvé uplatňovať politiku voľného obchodu, ktorú si postupne osvojili aj ďalšie európske národy a do roku 1914 viedol voľný obchod k bezprecedentnému nárastu bohatstva vo vyspelom svete. Je teda dôležité uvedomiť si, že globalizovaný svet medzinárodného obchodu nevznikol včera. Bol tu už na konci 19. storočia. Avšak nástup etatistických ideológií (najmä vďaka povinnej školskej dochádzke a štandardizovanému masovému vzdelávaniu), prvá a druhá svetová vojna a ťažká medzivojnová hospodárska kríza viedli k rozpadu tohto globalizovaného sveta. Namiesto slobodného obchodu prišiel opäť čas protekcionizmu. Namiesto voľného pohybu osôb (ešte pred sto rokmi úplná samozrejmosť) prišiel čas pasov a hraničných zábran, pomaly každých sto kilometrov.   

Internet ako dôsledok studenej vojny
Objemy medzinárodného obchodu začali po druhej svetovej vojne postupne opäť rásť a prelom nastal najmä v 80. rokoch. Globalizácia nie je žiadnou anonymnou historickou silou. Je skôr dôsledkom konkrétnych politických rozhodnutí. Asi najviac tento proces akcelerovali Ronald Reagan a Margaret Thatcherová. Americký prezident a britská premiérka naštartovali v 80. rokoch bezprecedentnú vlnu privatizácie, liberalizácie a deregulácie svojich ekonomík. Znižovali sa dane, čo rozhýbalo investovanie, a to aj ponad hranice týchto štátov. Na strane druhej, cez deficit boli financované preteky v zbrojení, ktoré ekonomicky zruinovali Sovietsky zväz.
Porážka komunizmu je pri vzniku dnešného globalizovaného sveta medzinárodného obchodu a informačných technológií rozhodujúcim míľnikom. Z masívnych výdavkov na zbrojenie vzišli nové telekomunikačné technológie a najmä internet. Po skončení Studenej vojny dala americká vláda všetky patenty súkromnému sektoru, čo viedlo k informačno-technologickému boomu, ktorý vytvoril mnohé nové príležitosti. Naproti tomu, pád centrálne plánovaných ekonomík a trhové reformy v Číne a Indii spôsobili, že takmer dva a pol miliardy ľudí v stredovýchodnej Európe, Rusku a Ázii sa zapojilo do globálnej ekonomiky. To viedlo k zosilneniu konkurencie a nutnosti robiť reformy aj v bohatých, sociálne orientovaných krajinách.

Dokončenie článku si môžete prečítať zajtra.
Dozviete sa v ňom, aké dopady má globalizácia na národné štáty, v akých rozdielnych historických érach sa dnes nachádzajú krajiny EÚ, USA a zvyšok sveta, aké asymetrické hrozby nad nami visia a či by nastal svetový mier, keby USA nebolo jedinou superveľmocou.