Antiglobalisti ešte budú na Busha nostalgicky spomínať

Dokončenie článku: Skôr, ako hodíš do Mekáča dlažobnú kocku, čítaj toto!

Tak ako globalizácia tu nie je od včera, ani národný štát tu nie je odjakživa. Nesúrodé dynastické ríše sa na moderné národné štáty začali premieňať až po 30-ročnej vojne a Westfálskom mieri. Pre éru národov je typický koncept neobmedzenej suverenity národného štátu. Ten si na svojom území môže robiť čokoľvek. Tento koncept sa dnes rozpadá. V ekonomickej rovine musia národné štáty zlepšovať podmienky pre podnikanie. Musia odbúravať vnútorné i vonkajšie prekážky obchodu, inak od nich kapitál odíde do lukratívnejších oblastí. Nejde o negatívny trend, lebo kam vedie „ekonomická suverenita“ a „sebestačnosť“, vidíme asi najlepšie na Severnej Kórei. Ekonomická globalizácia teda v podstate vládam bráni vládnuť zle.

V politickej rovine ukázal prípad Kosova či Bosny, že štát si na svojom teritóriu nemôže robiť, čo sa mu zachce, pretože môže prísť sankcia od medzinárodných organizácií ako NATO, OSN, či EÚ. Hoci ozbrojené intervencie v nedemokratických štátoch, ako bolo Miloševičovo Srbsko alebo Saddámov Irak, sa môžu javiť ako ospravedlniteľné, problémom sú zásahy nadnárodných organizácií do suverenity demokratických krajín. To je osobitný problém Európskej únie, na ktorý poukazuje Václav Klaus. Demokracia môže fungovať len v rámci politického národa. V Európe, samozrejme, nemôžeme hovoriť o čisto národných štátoch, namieste je hovoriť o „okolo národov vystavaných“ štátoch.

Americká historická vs. európska posthitorická éra
Každopádne, toľko omieľaný demokratický deficit EÚ, keď sú inštitúcie Únie vzdialené ešte aj obyvateľom Bruselu, je spôsobený práve neexistenciu európskeho národa. Preto snahy euronaivistov, ktorí sa priebežne snažia vytvoriť z EÚ superštát, napr. vlani, prostredníctvom socialistickej euroústavy, sú nevyhnutne odsúdené na neúspech. V Európe silnejú snahy profilovať kontinent v opozícii proti Spojeným štátom americkým. Konflikt medzi Európou, reprezentovanou najmä Nemeckom a Francúzskom na jednej strane, a Amerikou na strane druhej, je ďalším príkladom rozporuplnosti globalizačných trendov. Jadro tohto konfliktu spočíva v tom, že oba brehy Atlantiku žijú v rozdielnych érach.

USA existujú v historickej ére. Spojené štáty sú národným štátom, ktorého občania sú pravdepodobne najreligióznejším národom v kresťanskom svete, z čoho pramení možno až manicheistický pohľad na svet. V historickej ére má národný štát stále svoju váhu, ktorú v drsnom svete presadzuje tvrdou, vojenskou silou. Naproti tomuto americkému prístupu Európa prežila 50 rokov v mieri, počas ktorých budovala svoje štáty blahobytu a nadnárodné inštitúcie. Tu treba podčiarknuť, že Európa prežila v mieri najmä vďaka americkej vojenskej ochrane. Sekulárni Európania neveria v dobro a zlo, považujú nazeranie na svet cez morálne kategórie za zastarané a hodnotové videnie sveta tu už dávno vymizlo. Európska realita, inštitucionálne zhmotnená v orgánoch EÚ, je charakterizovaná neustálym vyjednávaním. Z toho pramení posthistorická viera väčšiny Európanov, že problémy a konflikty sa majú a dajú riešiť najmä vyjednávaním.
Tento prístup je však problematický, pretože funguje len medzi liberálnymi demokraciami. Ak sa taktika neustáleho vyjednávania použije proti diktátorským vládcom, ukáže sa spravidla ako neúspešná. Títo ľudia majú väčšinou násilnícku povahu a hrubá sila je jediné, čomu rozumejú. Hoci vyjednávanie s diktátormi sa ukazuje ako neefektívny prostriedok medzinárodných vzťahov hádam už od čias Mníchova, Európanom tieto skúsenosti nebránia neustále tento prístup skúšať.

Podľa Európanov a mnohých idealistov po celom svete nemá už národný štát právo rozhodovať o vojne a mieri. Toto právo majú mať nadnárodné inštitúcie, akou je OSN. Problém tejto organizácie spočíva v skutočnosti, že Spojené národy vznikli po 2. svetovej vojne ako výraz západných, najmä európskych ideálov. OSN bola založená len hŕstkou štátov, z nich väčšina ležala v Európe a Amerike. Po vojne bola totiž väčšina sveta stále ešte podelená medzi koloniálne mocnosti. No najmä v priebehu 60. rokov získala väčšina kolónií nezávislosť a k OSN pristúpilo množstvo štátov s inými civilizačnými hodnotami. Väčšina diktátorov v treťom svete sa veľmi rýchlo naučila zneužívať ideály Západu, na ktorých boli Spojené národy vybudované, proti nám. A tak dnes inštitúcie OSN slúžia najmä ako fórum propagandistických výpadov ľudí typu Castro, Chavéz, alebo Kaddáfí proti Západu.

Asymetrické hrozby – vojna v čase mieru
Relativizácia národného štátu v ére globalizácie viedla aj k vzniku nových, tzv. asymetrických hrozieb. Proti štátom už často nestoja iné štáty s mohutnými frontovými armádami, ktoré možno poraziť a hlavnými mestami, ktoré sa dajú obsadiť. Naopak, protivník je dnes skrytý a konflikty prebiehajú napriek tomu, že ľudia žijú mierovým štýlom života. Dobrým príkladom takéhoto protivníka je Al Kaidá. Voľná sieť islamofašistických organizácií, ktorá používa terorizmus, aby uštedrila údery najsilnejšej superveľmoci.
Cieľom pritom nie je Spojené štáty poraziť vojensky, obsadiť ich teritórium a potom ho kontrolovať. Cieľom je vyvolať všeobecnú atmosféru strachu a neistoty, ktorá by ľudí priviedla k voľbe mäkších politikov, náchylnejších na splnenie požiadaviek teroristov. Zatiaľ jediná krajina, v ktorej teroristi uspeli, bolo Španielsko. Po atentátoch z 11. marca 2004 si zvolilo politikov, ktorí de facto pred teroristami kapitulovali.
Globálna informačná revolúcia priniesla so sebou zmenu, keď sa hierarchizované, vertikálne integrované štruktúry minulosti premenili na horizontálne siete. Subordinácia bola nahradená koordináciou. Tak ako internet, hlavný informačný a komunikačný prostriedok doby, má podobu siete, podobu siete majú aj teroristické organizácie či bandy organizovaného zločinu.
Globalizácia vytvorila aj svoj protiklad – tendenciu celých spoločností a lokálnych skupín navracať sa k prameňom vlastnej kultúrnej identity.  

Pax Americana
Súčasná globalizovaná ekonomika a rozširovanie liberálno-demokratických inštitúcií aj do oblastí, kam historicky nepatria (a kladiem si otázku, či sem nezarátať aj Slovensko), by nebola možná bez bezpečnostných garancií veľmoci, ktorá má na takomto usporiadaní záujem. Žijeme vo svete, ktorého stabilita je garantovaná „mierom amerických zbraní“. Spojené štáty dnes, či sa nám to páči alebo nie, zohrávajú vo svete podobnú úlohu ako Veľká Británia v 19. storočí alebo Rímska ríša vo svete antického Stredomoria.
Fakty sú v tomto prípade v rozpore s tým, v čo verí väčšina ľudí na svete, i väčšina Slovákov. Dnes prevláda názor, že konflikty sú vo svete vyvolávané najmä Amerikou a jej politickými, ekonomickými, či energetickými záujmami. Je to, samozrejme, opäť nielen inak, ale presne naopak. Od porážky Sovietskeho zväzu v Studenej vojne sú Spojené štáty jedinou svetovou superveľmocou. A niektorí ľudia naozaj veria, že keby ňou USA neboli, nastal by celosvetový mier, ľudia všetkých rás, vierovyznaní a náboženstiev by sa pochytali za ruky a vytvorili by symbol mieru, viditeľný až z vesmíru.

Nuž, tak presne toto by sa nestalo. Naopak, keby sa ekonomická, vojenská a z nich vyplývajúca politická moc Spojených štátov zrútili, viedlo by to aj k zrúteniu liberálneho

Lukáš Krivošík  viac od autora »
Vaše reakcie [29]