Budhizmus nie je náboženstvo, ale psychologická metóda

Stojí to za to. Denne sa tam náhlia davy ľudí, lebo také niečo ešte nevideli. Ja viem, už sme si zvykli myslieť, že len v telke sa môže udiať niečo úžasné, alebo v prípade, že sme naturisti, keď sa Vinco poriadne ožerie, ale toto je silnejšie ako silná káva, alebo dokonca ešte silnejšie ako najtuhšia slivovica. Hovorím o prípade chlapca považovaného za Budhu. Áno, je to 15-ročný Ram Bahadur Banjan, ktorý tichučko sedí s prekríženými nohami pod stromom neďaleko od miesta Bara, čo je len sto míľ na juh od Káthmandu, hlavného mesta Nepálu.

Možno sa vám nezdá až také ťažké sedieť si pod stromom s prekríženými nohami, ale ja by som tak nevydržal ani päť minút a on tam bez pohnutia v hlbokej meditácii sedí už od 17. mája roku 2005. Bez jedla a bez vody. Bez toho, že by čo len raz šiel na záchod. Jeho obdivovatelia založili na jeho počesť spoločnosť, ktorá ho žiarlivo stráži, aby sa mu nič nestalo. Pustili k nemu aj doktorov, špecialistov, ale nedovolili im priblížiť s k nemu bližšie ako na päť metrov. Pozorovanie ukázalo, že 15-ročný Ram si dokázal radikálne spomaliť metabolizmus a za päť minút sa ledva trochu nadýchne.

Mnohí ho považujú za Budhu, ale chlapec to odmietol. Predtým, než sa pustil do hlbokej meditácie, štipol ho jedovatý had. Keď ľudia začali panikáriť, povedal im, že na to nepotrebuje žiadnu protilátku, len šesť rokov hlbokej meditácie, sadol si pod strom a dosiahol takú hĺbku meditačného ponoru, že sa dodnes neprebudil. Ešte stihol upozorniť ľudí, že nie je Budhom, ale nižšie umiestneným duchom zvaným rinpoče, pretože, ako sa vyjadril, „nemám energiu Budhu“.

Samotný Budha sa narodil len sto šesťdesiat míľ od Bary v roku 540 pred Kristom a dosiahol osvietenie, keď meditoval pod fikusovým stromom (ficus religiosa), čo je ten istý druh stromu, pod ktorým momentálne sedí Ram Bahadur Banjan. Denne k nemu chodí vyše desaťtisíc ľudí, a tak sa zanedbaná oblasť džungle začala ekonomicky zviechať, otvorili sa predajne tabaku, amuletov a opravovne bicyklov. Budhizmus má na svete 325 miliónov nasledovníkov. Tu, v Kanade, sa k nemu okrem etnických budhistov hlási veľa ľudí hlavne na univerzite.

V čase mojej emigrácie do Kanady bol najpopulárnejšou vierou na univerzite marxizmus, celá jeho pokvackaná krvavá paleta: od moskovského ortodoxna, cez trockizmus, až k maoizmu. Dnes to je budhizmus. Niektorí z najskalnejších marxistov sú dnes budhistami. Neodvažujem sa meditovať na tému Prečo je to tak? Pozerám sa na to teda len ako na relatívne pozitívny vývoj. Ahmed mi to vysvetlil, keď si vypil trochu vareného červeného vína na našom akademickom predvianočnom Adventskaffe:
„Začítal som sa do budhizmu a čoskoro som pochopil, že hoci som pôvodom mohamedánom, vždy som bol vlastne budhistom!“ Zaujalo ma to a spýtal som sa ho, ako je to možné.
„Zistil som totiž, že budhizmus odo mňa vlastne nič nevyžaduje. Ba dokonca ani žiadnu mimoriadnu vieru. Je dosť možné, že to nie je ani náboženstvo,“ dodal Ahmed vzrušene, „je to životný štýl. Ani to nie. Pohľad na vec, také niečo.“
Aj kolegovia, ktorí mali problém s rázporkom (otváral sa im skoro automaticky, keď boli osamote s krásnou ženou), inklinovali k budhizmu. Budhizmus nie je puritánsky. Ahmed bol veľmi všímavý. Jeho závery len dopĺňali moju vlastnú skúsenosť.
Spomenul som si, že laureát Nobelovej ceny, samotný dalajláma Tibetu, pri návšteve našej univerzity začal prejav nezabudnuteľnou vetou: „Budhizmus nie je náboženstvo, ale psychologická metóda.“ Na znak súhlasu som dalajlámovi pokýval hlavou, čo ho povzbudilo a pokračoval v prejave.

Neviem, či mi porozumiete, ale som človek, ktorý niekedy vydrží byť vážny aj viac ako päť minút. Po uplynutí tohto času som sa sympatického Ahmeda spýtal: „A čo ja, Ahmed, myslíš, že aj ja som budhista?“
Pozrel sa na mňa kriticky ako človek, ktorý si práve prečítal príručku budhizmu a vedel o tom oveľa viac než niekto ako ja, kto roky študoval komparatívne náboženstvo. „Určite! Každý, kto je otvorený novým myšlienkam, kto ešte nie je zamknutý, ten je iste budhistom!“

Pozerám sa na správy o prípade Buddha Boy a zdá sa mi to celkom vierohodné. Realita meditácie, ešte k tomu hlbokej, je nesporná.

Páči sa mi na tom aj scéna v ďalekom Nepále, rekvizity ako fikusový strom a prekrížené nohy a realistické detaily ako tabakový stánok a opravovňa bicyklov. Len ma trápi, čo sa stane, keď maoisti, ktorí rebelujú proti kráľovi Nepálu, vyhrajú a nedovolia chlapcovi dokončiť meditáciu a naženú ho do kolchozu dojiť jakov.

Budem ti držať palce, Ram Bahadur Banjan, aby sa ti podarilo úspešne zavŕšiť meditáciu, i keď nie som a už asi ani nebudem budhistom. Budem na teba myslieť, keď sa budem rozhodovať, či si mám dať ešte jednu fľašu vína, ešte jeden šniceľ, ešte jeden sendvič. Budem striehnuť, či mi tvoj svetlý príklad ignorovania stravy a pitia neutuží moju osobnú disciplínu. Tiež sa budem pozerať dookola, či si ťa, Ram, vôbec niekto tu v Kanade všimol, a čo si o takom zázračnom prípade myslí. Neboj, budem sa ľudí pýtať, či o tebe počuli. Preto som o tebe, Buddha Boy (pardon, Rinpoče Boy), napísal aj po slovensky. Nedá sa nič robiť. Nech je človek akokoľvek nábožensky založený, musí rešpektovať chlapca, ktorý už tak dlho medituje. Je na tom niečo mimoriadne. Núti nás to zamyslieť sa nad naším nemeditovaním & nad Aristotelovou pripomienkou: „Život bez reflexie nie je naozajským životom.“ Dodám, že možno ním nie je ani bez meditácie.