Robbie Williams pre vyššie vrstvy

Každý potrebuje svojho Robbieho Williamsa. Nezáleží na tom, že skutočný Robbie Williams vám spoza stola mondénnej reštaurácie znie ako zábava pre plebs nižších cieľových skupín. Je to len o spôsobe, akým sa nekomplikované melódie dokážu naoko náročnejšiemu poslucháčovi podať. Niekto k nim potrebuje troška hluku, inému treba do pozadia veľký orchester a tretiemu, tomu, o ktorom je teraz reč, zasa trocha uhladených jazzových prímesí. Jamie Cullum dobre vyzerá, je mladý, skladá vlastné pesničky, vyrástol sťaby zázračné dieťa a namiesto poskakovania s Take That začínal ako jazzový klavirista. A verte tomu, že šéfovia renomovaného jazzového labelu Verve váhali s vydávaním jeho albumov len dovtedy, kým si zrátali, koľko dobre zarábajúcich ľudí bude treba zasýtiť v čase, keď sa vlna elektronického nu-jazzu odsúva z predražených barov nazad do malých klubov pre fajnšmekrov.

Catching Tales je Jamieho štvrtý album, ale v podstate ešte len druhý. Až ten predchádzajúci, Twentysomething, totiž prišiel v správnom čase a urobil z neho senzáciu v štýle „taký mladý, taký slobodný a hrá jazz k obedňajšiemu vínu i večernému koktailu“. To, čo ponúka, sú pesničky. Úprimne povedané, nijako a ničím zvláštne. Žiadne extra chytľavé melódie, skôr taká sóda. Lenže sóda podaná na štýlovom podnose, štýlovým čašníkom. Výsledkom je dojem, že táto sóda je niečo viac ako bublinky stúpajúce v čírej neochutenej tekutine. Nech ju doplníte čímkoľvek, to čokoľvek chutí lepšie ako bez nej. Jamie Cullum sa veľmi dobre cíti v prítmí, ktoré si sám vytvoril. Úloha niečoho viac ako len obyčajného popu mu sedí, presne tak, ako sedela napríklad v 90. rokoch Stingovi.

Catching Tales je oproti konzervatívnemu predchodcovi mixnutý občasnými elektronickými vplyvmi. Poslucháč dostáva pocit, akoby ho onen príjemný podmaz k večeri viedol za ručičku od osvedčeného tradičného k sviežemu novému, i keď stále nijako neriskujúcemu jeho priazeň. Tak ako je hudba, ktorá človeka povznesie, ak počúva pozorne, Jamie Cullum povznáša, len ak počúvate na jedno ucho. Pôsobí nóbl a nevtieravo, píše sa o ňom v časopisoch z ťažkého kriedového papiera, jeho cd môžete položiť hneď vedľa albumov klasických jazzových legiend a ak zháňate dobrú životnú partiu, oplatí sa dobre poobzerať v publiku na jeho koncerte. To zaiste nie je málo pozitívnych pocitov, ale zároveň nezabúdajte, že ste si nezaplatili za nič viac.

Jamie Cullum – Catching Tales (Verve/Warner, 2005)

Ďalšie články zo štvrtka 9. marca 2006
Juraj Malíček: Trpíme blahobytom?
Peter Petro: V čakárni života
František Gyárfáš: Cahit a Sibel – integrovaní zúfalci samovražednej lásky