Trpíme blahobytom?

„A si šťastný?“ spýtal sa ma vo finále bilančného rozhovoru kamarát, s ktorým sme sa roky nevideli. Celkom spontánne som odpovedal, že hej, lebo je to pravda pravdúca a nečakal som nič nekalé. Samozrejme, že netuším, čo vlastne šťastie je, ale vnútorne som spokojný a vyrovnaný, hoci ma, ako každého, dennodenne trápi tisíc banalít. Keď som sa ho na revanš spýtal to isté, odpovedal mi, že tiež. Považoval by som celú vec za uzatvorenú, ale on evidentne nie, lebo sa začal pýtať prečo. Povedal som mu, že neviem. Zdá sa mi, že so šťastím je to rovnako ako s partnerskou láskou. Ak viete prečo, už to má svoje limity, hranice, už existujú dôvody, rácio vstúpilo na miesta, kde nemá čo hľadať a láska a šťastie už nie sú iba vecou pocitov.

Dostal ma tam, kde ma chcel mať a začal. Zrazu som už nebol „Juro“, ale „vy“ s tým, že neviem, koho vlastne myslel. „Vy tu nie ste skutočne šťastní, len si to navrávate,“ zneli jeho ďalšie slová a pokračoval v podobnom duchu. V priebehu pár minút nás obvinil z toho, že si nevieme vážiť, čo máme, že žijeme v hodnotovom prázdne, lebo nevieme, čo je vlastne pre nás dôležité, že sme sebci, zahľadení do seba, duchovne prázdni. Sme jednoducho obete, emocionálne a morálne kaliky a ešte máme toľko drzosti, že parazitujeme na všetkých ostatných, vykorisťujeme celý svet, žijeme si tu v dostatku a je nám všetko jedno, okrem vlastného pseudošťastia. Ocitol som sa mimo – celkom, teda viac ako zvyčajne. Nechápal som, o čom sa vlastne rozprávame a skúšal som na to prísť. Že hovorí o Západe ako takom a vlastne len potrebuje cudzie uši, aby predstavil niekomu ďalšiemu svoju novú cestu za šťastím, mi došlo, až keď ma z vlastných úvah vytrhli jeho ďalšie slová, pointa monológu, ktorý som prestal sledovať hneď po tom, ako sme boli obvinení. „... a preto som sa rozhodol žiť na Srí Lanke.“

„Počkaj, počkaj, ešte raz, čože?“

„No, ako ti hovorím, vy tu neviete o živote a šťastí vôbec nič, takže sa vraciam tam, kde ešte ľudia netrpia blahobytom.“

Na tomto mieste už si bez kontextov nevystačíme. Ten kamoš sa vytratil hneď po škole, odišiel len tak na divoko, na Východ. S batohom, za dobrodružstvom, poznávať svet, sám seba a skutočné životné hodnoty. Videl a zažil toho asi dosť, do Európy sa vrátil po siedmich rokoch len preto, aby vybavil nejaké veci a vrátiť sa už nikdy nemusel, lebo nový, lepší domov našiel tam.

V poriadku, jeho rozhodnutie, putá už sú pretrhané, našiel svoje šťastie, obaja sme ho našli, mohol by byť koniec. Ale nie je, nemohol som totiž dostať z hlavy ono postihnutie Západu, trpenie blahobytom. Je na tom čosi? Sme to my, tí ľudia pripútaní v Platónovej jaskyni? Je blahobyt hendikep, ktorý nám bráni spoznať skutočné hodnoty a skutočné šťastie? Zaslepil nás dostatok až tak veľmi, že nedokážeme sami posúdiť, či sme, alebo nie sme naozaj šťastní? Je tá jeho cesta správna? Podarilo sa mu dostať von z jaskyne a chcel mi ukázať, že žijeme spútaní vo večnom tieni? Neviem, možno keby mi o tej Srí Lanke povedal viac. Ako tam chce žiť, kde, s kým, čím sa bude živiť a o čom bude snívať. Alebo našiel svoj sen a chce ho žiť? Fakt neviem, o tom už sme nehovorili. Nepozdravil som ho ani čau, ani dovidenia, ale zbohom. Akosi tuším, že už ho neuvidím.

A to je dobre, to mi vyhovuje. Nechce sa mi o šťastí premýšľať, nepotrebujem to. Zdá sa mi totiž, že šťastie je jednoducho len vnútorná konfigurácia a veci sú správne tak, ako majú byť, keď má človek z nich ten pocit. Ja som šťastný tu, dívam sa na manželku, ako spí, dívam sa na plagát Homera Simpsona na stene, dívam sa na figúrku Hellboya, usrkávam kolu a cítim, že veci sú tak, ako majú byť. Ak by ma niekto z tejto jaskyne prišiel vyslobodiť, poženiem ho svinským krokom a ešte ho opľujem. Možno je to sebecké, ale je mi to celkom jedno.

Ďalšie články zo štvrtka 9. marca 2006
Peter Petro: V čakárni života
František Gyárfáš: Cahit a Sibel – integrovaní zúfalci samovražednej lásky
Rado Ondřejíček: Robbie Williams pre vyššie vrstvy