Ročne stoja naše domácnosti koncesionárske poplatky 1680 korún, z už raz zdaneného príjmu. Nevedeli by ste tie peniaze využiť lepšie ako Rezník s Rybníčkom?
Niekoľko tisíc ľudí má dnes na Slovensku plnú hlavu starostí. Ide o problémy, o ktoré sa sami nepričinili, a ktoré im, samozrejme, vymyslel štát.
Poburujúci škandál okolo úžerníckych praktík pri vyberaní nezaplatených rozhlasových koncesionárskych poplatkov by sa dal odbaviť jednou vetou: tak nám treba, milí Slováci! Celých 16 rokov od prevratu hľadíme na štát ako na nadpozemské stvorenie, kde má každý právo žiť na úkor každého. Celý ten čas väčšina z nás hľadá na politickej scéne nejakého Spasiteľa, ktorý nám z pliec odoberie ťarchu zodpovednosti za vlastný život. A keď jeden Spasiteľ zlyhá (a takýto politickí spasitelia zlyhávajú zákonite), nervózne, ako narkomani, ktorým sa minula droga, sa obzeráme po ďalšom. Aj po niekoľkonásobne sklamanej skúsenosti je dnes najdôveryhodnejším politikom chlapík, ktorý opäť sľubuje bezprácny blahobyt a pečené holuby. Chlapík, ktorého životnou ambíciou je zasadať, úradovať, pečiatkovať a organizovať nám náš život – a to všetko za naše peniaze!
Praktiky verejnoprávneho rozhlasu a ním najatej súkromnej firmy sú len dôsledkom neodôvodnenej viery v našu vrchnosť – v akúkoľvek vrchnosť a neodôvodneného strachu pred slobodou a zodpovednosťou.
Čo sa vlastne stalo?
Zdá sa, že ani najhorší rómsky úžerník a ukrajinský výpaľník si k občanovi nedovolí to, čo naše štátne inštitúcie. V roku 1995 presadil poslanec SNS Kamil Haťapka do zákona o koncesionárskych poplatkoch nenápadné ustanovenie. Na nezaplatené koncesionárske poplatky sa začali nabaľovať penále, mnohonásobne prevyšujúce nezaplatenú sumu.
Máme rok 2006 a štvrť milióna občanov dostalo nepríjemnú výzvu uhradiť nielen nezaplatené koncesionárske poplatky (rádovo desiatky a stovky korún), ale aj penále, ktoré dosahujú státisíce, či dokonca milióny korún. (Mnohé z prípadov sú ako tento.) Ľudia sa stávajú obeťou štátnych inštitúcií (rozhlasu a pošty), ktoré majú zjavný neporiadok vo svojej evidencii. A k tomu ešte súkromnej spoločnosti, ktorá má tú bezočivosť vymáhať v mene SRo aj pohľadávky, ktoré sú už premlčané alebo ktoré boli v skutočnosti zaplatené. Nehovoriac, že mnohí neplatiči vôbec neboli dopredu upozornení, že rozhlasu nejaké peniaze dlžia. Ak dostanete upomienku od firmy BSP Lawyer Partners, nezinfarktujete na mieste a ste pritom skalopevne presvedčení, že SRo sa mýli, môžete sa informovať na audiotextovom čísle firmy, kde zbytočne pretelefonujete ďalšie stovky korún.
Keďže tu reálne hrozí existenčná likvidácia tisícok ľudí, poslanec Tomáš Galbavý (SDKÚ) predložil do NR SR zákon o generálnom pardone. Ten umožní dlžníkom zaplatiť istinu a vyhnúť sa úžerníckym sankciám. Prezident republiky už zákon podpísal, no štátno-výpaľnícka mafia sa ešte nevzdáva. Firma BSP Lawyer Partners navrhuje neplatičom tzv. dohodu o novácii. Dlžník má zaplatiť nezaplatené koncesionárske poplatky plus ďalších 5-tisíc korún firme, ktoré majú údajne pokryť jej doterajšie náklady na vymáhanie. Ide zjavne o špekuláciu, ktorá kalkuluje s nízkym právnym povedomím občanov. BSP ráta s tým, že aspoň časť dobromyseľných ľudí sa zľakne a peniaze im pošle.
Čo je likvidačné pre občanov a čo pre STV?
S generálnym pardonom je však nespokojný aj riaditeľ STV, Richard Rybníček. Ustanovenia novely zákona o koncesionárskych poplatkoch sú podľa neho pre verejnoprávne médiá likvidačné. A penále nie sú pre obyčajných ľudí likvidačné?! Nuž, možno generálny pardon zlikviduje verejnoprávne médiá. No a čo?! Radšej nech skapú dve zbytočné štátne inštitúcie, bez ktorých sa všetci zaobídeme, ako by mali skapať desaťtisíce koncesionárov, ktoré z ničoho nič dlžia milióny korún, a to len preto, lebo na Vodnom vrchu schválili hlúpy zákon.
Slovenská televízia a Slovenský rozhlas pripravili vlastnú novelu zákona o koncesionárskych poplatkoch, ktorý do parlamentu predkladá nezávislá poslankyňa Iveta Henzélyová (do NR SR sa dostala na kandidátke ANO). Podľa tohto návrhu bude odteraz musieť koncesionárske poplatky platiť každá domácnosť, ktorá odoberá elektrický prúd, bez ohľadu na to, či má, alebo nemá rozhlasový a televízny prijímač.
Sporná legitimita koncesionárskych poplatkov
Ako vlastne vznikli koncesionárske poplatky? Opäť tu máme pozostatok socializmu, keď prijímače nemal každý. V totalitnom režime museli byť riadne zaevidované a sledovať sa dala len štátna televízia a rozhlas, poprípade ešte nejaká Viedeň, Budapešť a Slobodná Európa. Legitimita koncesionárskych poplatkov sa hľadá už dlho. Najskôr sa hovorilo o tom, že ide o poplatky za využívanie frekvencií, potom za vlastnenie prijímača a teraz to už budú poplatky za byt a elektrinu. Zdôvodnenie platenia sa síce sústavne mení, ale koncový adresát koncesionárskych poplatkov je stále ten istý: Slovenská televízia a Slovenský rozhlas.
Je zarážajúce, že občan je nútený platiť za službu, o ktorej dodaní, výmenou za koncesionárske poplatky, nepodpísal nijakú zmluvu. V podstate však nejde o žiadnu koncesiu, ale o ďalšiu daň, ktorú musia občania platiť zo svojich, už raz zdanených peňazí. Štátne médiá pritom majú ešte príjem z reklamy a zo štátneho rozpočtu. Čiže STV a SRo platíme dvakrát, a to ich nemusíme ani sledovať.
Verejnoprávnosť je ako snežný muž Yetti
Otázka je, za čo tieto dve médiá vlastne platíme? Verejnoprávnosť je ako snežný muž Yetti, každý o nej hovorí, ale nikto ju nevie poriadne zadefinovať. Na strane druhej, prečo nemáme aj verejnoprávny denník alebo verejnoprávny týždenník? Najčítanejšie denníky a týždenníky ponúkajú to, čo chce väčšina – bulvár, ale popri nich sa vyvinuli aj trhové nebulvárne alternatívy ako denníky SME a Pravda alebo týždenník .týždeň.
STV a SRo stavia ich proklamovaná verejnoprávnosť pred neriešiteľnú voľbu. Majú vysielať pre menšinových divákov? Alebo im má ísť najmä o vysokú sledovanosť, podobne ako komerčným médiám? Alebo o niečo medzi tým? Ak má ísť o sledovanosť, tak načo ich majú platiť daňoví poplatníci? Na komerčné médiá od ľudí nikto peniaze nevyberá.
Problém s „vysielaním pre menšinového diváka“ je zase ten, že moderná spoločnosť sa vyznačuje silnejúcou demasifikáciou. Inými slovami, každý z nás je súčasťou nejakej menšiny. Vkus väčšiny ľudí sa stále viac individualizuje. Ako štátne médiá uspokoja všetky mysliteľné menšiny, ktoré sa môžu prihlásiť o slovo?
Štátne médiá deformujú trh
Mnohí ľudia by nešli tak ďaleko, aby požadovali zrušenie štátnej televízie a štátneho rozhlasu. Nechcú prísť o svoje dokumenty, koncerty vážnej hudby, národnostné a regionálne vysielanie, bohoslužby a športové prenosy. Boja sa, že bez štátnych médií na obrazovke a v éteri bude znieť len samá komercia a brak.
Tu sa však zabúda, že štátne médiá deformujú trh a poskytovaním týchto služieb nekalo konkurujú súkromným médiám. Teraz sa možno čitateľ spýta: „A vysielala by Markíza alebo Joj všetky tie ušľachtilé veci, ktoré vysielať vyplýva zo zákona STV a SRo?“ Nepochybne áno. Veľké komerčné televízie by pokojn
Lukáš Krivošík viac od autora »
Vaše reakcie [21]
:: Súvisiace reklamné odkazy
Amnesty International kontra Arnie
Skôr, ako hodíš do Mekáča dlažobnú kocku, čítaj toto!
Antiglobalisti ešte budú na Busha nostalgicky spomínať
Francúzsky náhubok
Môže byť zdravie predmetom zisku?