V krajine, kde zajtra môže znamenať čokoľvek

Pozvali ma na konferenciu do Kyjeva. Aj som sa potešila – bola som tam niekoľkokrát v druhej polovici osemdesiatych rokov (pochopiteľne, minulého storočia, žiadne iné osemdesiate roky som nezažila) a páčilo sa mi tam, aj som mala trochu strach. Alebo predsudky? Asi oboje. Môjho kolegu pred pár mesiacmi v kyjevskom metre veľmi profesionálne a organizovane okradli. A je to na východ od nás. Obavy aj predsudky boli zbytočné.

Za tie roky sa Kyjev zmenil. Veľmi. V októbri 1989, keď som tam bola naposledy, bol síce veľký a doprava pomalá, ale bol pokojný a priateľský. Podol s Andrejevským spuskom, štvrť, v ktorej kedysi žil Bulgakov, bol tichý, romantický, sem-tam chodec. Samozrejme, sovietska moc bola v pozadí prítomná. Kovová dáma bdejúca nad mestom, Mať Rodina, zámerne práve o kúsok väčšia ako Socha slobody dominujúca ostrovčeku pri Manhattane, pripomínala skôr sovietsky militarizmus než ukrajinské vlastenectvo.

Dnes je Kyjev stále rovnako veľký. Široké rušné ulice sa mi zdali väčšie, než sú, akoby kilometer tam bol dlhý ako dva kilometre v našej malej Bratislave. A prejsť krížom cez ulicu mi pripadlo ako vážny výlet. Autá sa zmenili. Prakticky všetky sú minimálne vyššej strednej triedy a vyzerajú nové alebo skoro nové. Pomaly každé tretie je SUV. Také okázalé a ničím nerušené bohatstvo som nevidela v žiadnom západnom veľkomeste. Ešte aj autoškoly jazdia na Audi. Dojem bohatstva nerušia ani staré autá, ani žobráci. Tých som stretla nečakane málo, až znepokojujúco málo. V Kyjeve nemohli všetci za pár rokov zbohatnúť. Ale tých, čo to nezvládli a dostali sa na perifériu, v centre nevidno. Metaforicky aj reálne.

Kyjev je mesto pravoslávnych kostolov. Starých od pár rokov po pár sto, ba až tisíc rokov. Najstaršie a najmenej narušené – Sofijský alebo Kirilevský sobor – sú dnes už iba múzeami. Tie, ktoré sú funkčné, žili a žijú svojím životom. Celý ich povrch je znútra i zvonku pokrytý. Bielym náterom, zlatom, obrazmi svätých, obrazmi Bohorodičky, obrazmi anjelov. Niekde naspodku sú pôvodné maľby, to, čo je navrchu, je oveľa mladšia, ktoviekoľká vrstva. Svätci majú zľahka duchovný, zľahka tajomný výraz Vrubeľovej verzie secesie, ale rovnako dobre sa môžu štýlovo blížiť naivistom z Kovačice. Veriacim je to jedno. Prichádzajú neustále. Aj keď medzi nimi prevažujú ženy všetkých vekov, všetky s pokrytou hlavou, prichádzajú aj mladí muži v perfektných oblekoch, vyzerajúci, akoby si medzi dvomi jednaniami odskočili pobozkať ikonu a zapáliť sviečku. Sviečky sú vysoké, tenké, zľahka čmudia. Na nástenných maľbách je to vidno, sú výrazne potemnené.

Kyjevsko-pečerská lavra je jeden z najvýznamnejších kostolno-kláštorných komplexov ruského pravoslávia. Aj tá za posledných dvadsať rokov ožila a začala sa rozpadať. Niektoré budovy sú z bezpečnostných dôvodov zatvorené. A Pečery otvorili pre veriacich aj pre turistov. Pečery sú jaskyne. To, kam sa môže, je rozsiahly systém úzkych a nízkych kľukatých chodieb, každých pár metrov výklenok so sklenenou truhlou s ostatkami svätca – bývalého obyvateľa kláštora. Každých pár metrov ikona na stene, sem-tam väčšia jaskynka s ikonostasom. Veriaci pomaly chodbami postupujú, pred každou ikonou, každou rakvou sa prekrižujú, pobozkajú ju. Úprimne a nekomplikovane. Dúfajú, že to pomôže. Kyjevské chrámy, kostoly a jaskyne vďaka nim žijú.

Kyjev je stále úžasný, aj keď dnes je iný. Andrejevský spusk už nie je tichý a romantický, je eklektický a plný suvenírov, a odkedy je tam Bulgakov prítomný oficiálne, už je aj menej tajomný. Podol, sčasti asanovaný ešte na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov, sa mení na pestrý umelý skanzen, v ktorom sú chyby, známe aj z bratislavského Starého Mesta, dovedené do dokonalosti. Ale stromy z Kyjeva nemiznú – aspoň nie v takom rozsahu, aby si to človek všimol. Na uliciach je čisto. Ani s bezpečnosťou to nie je také zlé. Mohli by sme si z toho mesta vo všeličom brať príklad. Len to okázalé bohatstvo je akési podozrivé.