Fjodor Michajlovič Dostojevskij nie je ľahkým oddychovým čítaním, ale komplikovanosť nie je v tomto prípade pravým dôvodom psychiatrovho záujmu o jeho dielo. František Koukolík svoju knihu uvádza dialógom z Bratov Karamazovcov. Dostojevskij v ňom ústami svojich hrdinov tvrdí, že iba viera v nesmrteľnosť umožňuje lásku človeka k človeku – lásku poňatú širšie než Eros; že bez tejto viery by z ľudského života zmizla morálka a všetko by bolo dovolené; že bez viery v Boha ovládne ľudstvo mravný zákon prírody, ktorý je pravým opakom mravných zákonov náboženských.
Stojí za altruizmom, láskou a mravnosťou príroda, alebo kultúra?
Koukolík, vychádzajúc jednak z rokov svojej psychiatrickej praxe, jednak z rokov štúdia odborných prác iných svetových psychiatrov a psychológov, nám predkladá dôkazy opaku: človek je zo svojej prirodzenosti, bez potreby nadprirodzenej autority, schopný altruizmu, lásky a mravnosti. A súčasne rozoberá pôvod tej prirodzenosti: je ním príroda, alebo kultúra? Zdôrazňuje, že väčšina zdrojov, z ktorých čerpá, nie je staršia ako 10 rokov. Predkladá nám teda koncepciu zodpovedajúcu súčasnému stavu poznania. A otvorene priznáva, že bádanie ďalších 10 rokov túto koncepciu môže jemne modifikovať alebo aj úplne zmeniť. Vedy o človeku sú už raz také.
Schopnosť mentalizácie a empatie vieme využiť aj zneužiť
Základom ľudského altruizmu je empatia a mentalizácia – schopnosť rozoznať duševné stavy, presvedčenia a pocity, svoje vlastné i príslušníkov svojej skupiny. Človek si uvedomuje seba, uvedomuje si svojho blížneho a uvedomuje si, že ten druhý si uvedomuje jeho. Túto schopnosť nám dáva náš komplexný mozog, produkt miliónov rokov evolúcie. Rodíme sa s predpripravenými neurónovými sieťami, umožňujúcimi mentalizáciu. Tá však nie je vrodenou samozrejmosťou, učíme sa ju počas prvých 3 – 4 rokov života a zdokonaľujeme sa v nej aj neskôr. Schopnosť mentalizácie a empatie vieme využiť aj zneužiť. Nebyť nej, nedokázali by sme podvádzať a manipulovať ľuďmi. Je zaujímavé, že aj tieto „zručnosti“ boli dokázané už u trojročných detí. Príprava mozgu na vnímanie duševných stavov sa nezačala v evolúcii až odčlenením druhu Homo sapiens. Jednoduché prejavy empatie nájdeme aj u primátov.
Trest nemusí byť akurát to, čo si pod ním predstaví právnik
Altruizmus je založený na sociálnych normách a silnej reciprocite. Zdraví dospelí ľudia vedia, čo sa v spoločnosti, v ktorej žijú, nemá a čo má robiť. Vedia to bez ohľadu na to, do akej miery sa týmto normám podriaďujú. Vždy sa nájdu takí, ktorí normy dodržujú menej, ako je v danej spoločnosti bežné, ktorí spolupracujú menej ako ostatní. Silná reciprocita sa vyznačuje jednak altruistickým odmeňovaním tých, čo spolupracujú, jednak altruistickým trestaním tých, čo sa nesprávajú dobre. Trest nemusí byť akurát to, čo si pod ním predstaví právnik. „Trest“ pre psychológa je také správanie, ktoré podrazáka poškodí i za cenu, že tým trestajúci poškodí sám seba – preto ho nazývame altruistickým trestom. V najjednoduchšom experimente má pokusná osoba A rozdeliť peniaze medzi seba a osobu B. Osoba B môže ponuku odmietnuť a ani jeden nedostane nič. Rýdzo „racionálne“ by malo byť prijať akúkoľvek ponuku – B dostane aspoň niečo. V skutočnosti majú probandi tendenciu odmietať ponuku, ktorá sa im zdá nespravodlivá. Trestajú tak hráča A za správanie, ktoré sa vymyká normám, i keď tým poškodia sami seba – stratia aj to málo, čo mohli dostať. Zaujímavé je, že hráči B mali menší sklon trestať, ak ich protihráčom A bol počítač. Spravodlivosť očakávame od ľudí, nie od strojov.
Ako zistíme, čo je dobré a čo je zlé, čo si zasluhuje odmenu a čo trest?
Podľa teológov je nám morálka zjavená vonkajšou autoritou – Bohom. My sa jej zásady naučíme a riadime sa nimi. V prvej polovici minulého storočia bol populárny behavioralizmus, ktorý ponímal dieťa ako nepopísanú tabuľu, plne ovplyvniteľnú výchovou a prostredím. Koukolík vo svojej knihe predstavuje výsledky novších výskumov, ktoré zisťujú zapojenie jednotlivých častí mozgu do morálnych úsudkov. Pokusné osoby v nich boli vystavované morálnym dilemám. Obvykle v nich ide o ľudský život a proband ho má zachrániť alebo zničiť – osobným alebo neosobným spôsobom. Osobnou dilemou je napríklad problém „Most“. Predstavte si, že stojíte na moste, pod vami sa rúti drezina a čoskoro zabije päť robotníkov. Vedľa vás stojí obézny človek a ak ho zhodíte na trať, zastavíte drezinu a zachránite päť životov za cenu jedného. Neosobným problémom je problém „Drezina“. Situácia je rovnaká, ale vy máte možnosť prehodiť výhybku a poslať drezinu na koľaj, kde pracuje iba jeden robotník. Ten jej neunikne, ale opäť piatich zachránite a jedného obetujete. Pri osobnej dileme pracujú evolučne staršie oblasti mozgu, tie, ktoré sa aktivujú u ľudí aj primátov pri vnímaní emócií. Pri neosobnej dileme je aktívna evolučne mladšia oblasť, spätá výlučne s abstraktným myslením ľudí.
Ešte ťažšou morálnou dilemou je situácia skupiny ľudí ukrytých v pivnici okupovaného mesta. Predstavte si, že mesto prehľadávajú nepriateľskí vojaci. Ak vás nájdu, všetkých zabijú. Vaše malé dieťa sa chystá plakať. Ak ho zadusíte, všetkých okrem neho sa zachránite. Ak ho necháte rozplakať sa, všetci zahyniete. Niektorí probandi sa v duchu utilitaristickej etiky, ktorá hľadá riešenie s najväčším možným prospechom pre celok, priklonili k zaduseniu dieťaťa. Pri ich rozhodovaní bola aktívna oblasť mozgu, ktorá zodpovedá za abstraktné myslenie, tá, ktorá je produktom tisícročí kultúrneho vývoja človeka. Iní neboli ochotní ublížiť dieťaťu za žiadnych okolností. Pri ich rozhodovaní pracovali emotívne oblasti mozgu, ktoré máme spoločné s primátmi. Tí druhí sa rozhodli v súlade s Kantovým konceptom morálneho imperatívu. Paradoxom je, že ak sa tieto výsledky potvrdia, ukáže sa, že Kantovský imperatív nie je výsledkom vedomého rozhodnutia autonómneho ľudského mozgu, ale starších intuitívnych mozgových pochodov, ktoré sa rodili už u našich evolučných predchodcov.
Kde sa berie v našej spoločnosti zlo?
Ak je nášmu mozgu vlastné morálne rozhodovanie na rôznych evolučných úrovniach, kde sa berie v našej spoločnosti zlo? Koukolík, odvolávajúc sa na svoju 40-ročnú prax, tvrdí, že spoločným menovateľom jeho príčin je obmedzenosť poznania, či už poznania jednotlivca, alebo poznania spoločnosti, vzhľadom na komplikovanosť prírody a ľudskej spoločnosti. Okrem toho menšie percento populácie (4 % mužov a 1 % žien) sa správa antisociálne a časť tejto časti spĺňa klinickú definíciu psychopatickej osobnosti. Skutoční psychopati svoju poruchu z 80 % zdedili. Antisociálna porucha od genetiky príliš nezávisí, je prevažne výsledkom výchovy, či už rodinou, alebo ulicou.
A čo náboženstvo – je tiež poznateľnou funkciou mozgu?
Na túto otázku Koukolík nedáva vyhranenú odpoveď. Zarytých biologických deterministov sklame svojím presvedčením, že nič také ako „mozgové centrum náboženstva“ neexistuje. Už preto nie, lebo mozgové centrum je prekonaný koncept. Dnes vieme, že za rôzne činnosti mozgu sú zodpovedné neurónové siete, ktoré nemajú konkrétne centrum, majú len určité „križovatky“, ktoré sú zraniteľnejšie než zvyšok siete. Koukolík však asi neuspokojí ani tých, pre ktorých je viera v nadprirodzeno darom od Boha. Pretože psychológovia našli spôsob, ako experimentálne skúmať niektoré jej stránky. A tak zistili, že ľudia, nezávisle od štátu a kultúry, v ktorých vyrastali, si Boha poľudšťujú. A že si myslia, že veria v niečo, v čo v skutočnosti neveria. Z priamych otázok vyplýva obraz Boha, ktorý zodpovedá teologickým koncepciám. Nepriame otázky prezradia, že intuitívne mu pripisujú skôr ľudské, i keď zdokonalené vlastnosti.
Koukolík využíva poznatky psychológie a neurofyziológie aj na vysvetlenie úspeš
Ľuba Lacinová viac od autora »
Vaše reakcie [2]
| :: Súvisiace reklamné odkazy |
|
|
Byť príslušníkom strednej triedy je sladkosmutné
Dva pohľady na horúcu tému
Akého rodu sú voľby?
Skeptický antienvironmentalista
Život a smrť v Benátkach