Dá sa žiť bez prírody?

Že žiadny človek nie je ostrovom sám pre seba, tvrdil už anglický barokový básnik John Donne a obvykle to berieme ako pripomenutie ostatných ľudí – preto sa nemáme pýtať, komu zvonia do hrobu, lebo zvonia nám, podotkol Hemingway. Ale život človeka sa neodohráva len medzi ľuďmi. Ľudský život je súčasťou biosféry. Z nej čerpá látky nevyhnutné pre život. Bez potravy vydrží týždne, bez vody dni, bez vzduchu sotva minúty. Z biosféry ľudstvo čerpá i materiály pre budovanie svojich civilizácií. Trvalo tisícročia, kým niektorí začali pochybovať o tom, či tento spôsob využívania biosféry je únosný.

Človek začínal svoju evolučnú dráhu ako súčasť prírody. Čím viac si svoju existenciu uvedomoval, tým viac sa z prírody vyčleňoval. Vzťah človeka k prírodnému prostrediu je neoddeliteľnou súčasťou kultúrnych dejín ľudstva. Môžeme v nich sledovať dve línie vzťahu ku krajine. V jednej bola príroda súperom, pred ktorým mali ľudia sčasti strach a sčasti rešpekt, súperom, ktorému podľahnúť bolo obvyklé, a súperom, ktorého zdanlivo nebolo možné definitívne zničiť, poraziť, zdecimovať. Súčasťou tejto línie je zrodenie osvietenstva a moderny.

V druhej línii bola príroda zdrojom idyly a harmónie. Bola to však vždy krajina už viac alebo menej človekom ovládnutá, opracovaná, aspoň sčasti zbavená svojej prirodzenej divokosti, prispôsobená ľudským potrebám. Výrazom ľudskej potreby harmónie s prírodou sú od dávnoveku systematicky budované sofistikované záhrady. V záhradách je maximalizovaný estetický ideál doby a minimalizované sú nebezpečenstvá, ktoré voľná, človekom nekontrolovaná príroda znamenala.

Dvojkoľajnosť sa zvýraznila v období humanizmu a renesancie. Na jednej strane sa začali rozvíjať prírodné vedy, vznikli nové odbory ako botanika alebo chémia. Príroda ako ich objekt bola redukovaná na dômyselný stroj, ktorý možno rozobrať, analyzovať, možno ho napokon po vyvinutí dostatočného úsilia úplne pochopiť. Sir Francis Bacon, významný mysliteľ prelomu šestnásteho a sedemnásteho storočia, zakladateľ metodológie modernej vedy, chcel „prírodu natiahnuť na škripec, až kým nevydá všetky tajomstvá“, chcel ju donútiť, „aby bola povoľná a poddajná“. Rozvoj prírodných vied podľa neho znamenal možnosť technologicky ovládnuť prírodu. Baconovské krédo dodnes nachádzame v pozadí nášho prístupu k prírode a prírodným vedám. Ešte v jeho ére bola veda aristokratickou, vysoko intelektuálnou činnosťou pre vyvolené vrstvy. Zaoberala sa abstraktnými konceptmi a hľadaním pravdy. Technológia bola záležitosťou pre nižšie triedy, empirická a orientovaná na okamžité použitie. V druhej polovici devätnásteho storočia sa veda a technológia zblížili. Ich spojenie sa odvtedy skracovalo a význam sa postupne preklápal v prospech aplikácie. Dnes prevláda názor, že poznanie má hodnotu iba v následnej aplikácii – a tá v konečnom dôsledku znamená ďalšie podrobenie prírody, získanie kontroly nad ďalším prírodným procesom.

Súčasne sa rozvíjal romantizmus. Romantizmus oslavuje lásku, poéziu, prírodu. Krajina je preň zrkadlom ľudských citov, utešiteľka, stimulátorka nášho emocionálneho života. Predstavy prírodnej idyly, kolektívnej hedonistickej radosti alebo tichej kontemplácie osamelého pútnika nájdeme v každej európskej galérii.

Prírodu, ktorá bola robustnejšia ako ľudstvo, bolo možné milovať, obdivovať, ale nebolo potrebné ju ochraňovať. Až na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia sa pomer síl obrátil – alebo aspoň vtedy sme si to uvedomili. Objavila sa myšlienka, že príroda potrebuje ochranu. Tí, ktorí s ňou prišli, začali hľadať jej hodnotové a filozofické ukotvenie. Niektorí sa obrátili k náboženstvu, na ktoré sa naša etika medziľudských vzťahov často odvoláva.

Judeo-kresťanský mýtus, ktorý stále ovplyvňuje našu západnú civilizáciu, oddeľuje stvorenie prírody a stvorenie človeka, považujúc ten druhý akt za významnejší. Boh stvoril človeka na svoj obraz a učinil ho správcom zvyšku stvorenia, teda toho, čo dnes nazývame životné prostredie. Niektorí filozofi v tom nachádzajú ideologický zdroj takého využívania biosféry, ktoré v dvadsiatom storočí dosiahlo rozmery oprávňujúce hovoriť o globálnej ekologickej kríze. Judaizmus zaviedol a kresťanstvo prebralo koncept lineárneho času, ktorý je základom viery v lineárny pokrok a jednoznačnú pozitívnosť jeho smerovania. Judaizmus zaviedol a kresťanstvo prebralo i príbeh stvorenia človeka ako obrazu Božieho. Celý svet v tomto príbehu nemá iný účel, ako slúžiť potrebám človeka. Človek je pánom a správcom ostatného sveta z vôle Boha-stvoriteľa. Veda a z nej odvodená technológia sú praktickým vyjadrením dominancie človeka nad prírodou a prostriedkom na jej využitie pre ľudské účely. Kresťanstvo ponúklo aj alternatívny výklad sveta v učení svätého Františka z Asisi. Askét, ktorý kládol dôraz na ľudskú pokoru pred celým Božím stvorením a zavádzal tak demokraciu medzi všetkými živými tvormi, bol však od počiatku vo svojej cirkvi heretikom. Jeho učenie nikdy nemalo väčší počet naozaj dôsledných nasledovníkov. 

Čím k nášmu vzťahu k prírode prispievajú prírodné vedy? Biosféra je pre ne objektom, materiálom, nástrojom súčasného i budúceho prospechu ľudstva, alebo aspoň jeho časti. Tento prístup môže v najlepšom prípade obhájiť nutnosť zachovať prírodu v nejakom rozsahu ako zdroj vedeckého poznania a technologického využitia pre budúce generácie. Nezohľadňuje komplexnosť biosféry a nedostatočnosť nášho poznania všetkých vzťahov a procesov, ktoré sú jej nevyhnutnou súčasťou.

Fundamentálny prístup uznáva hodnotu prírody samej osebe a vyžaduje jej ochranu v záujme jej zachovania v podobe blížiacej sa tej, akú sama dosiahla svojou prirodzenou evolúciou. To by znamenalo rezignovať na časť „služieb“ a zdrojov, ktoré si dnes z prírody berieme. Pre dobrovoľnú askézu a pre postmateria

Ľuba Lacinová  viac od autora »
Vaše reakcie [5]