Byť obeťou katastrofy v Ázii

Aj keď v Barme vraždil cyklón Nargis a v Číne ničivé zemetrasenie, obe katastrofy majú čosi spoločné. A nie sú to len tragicky dlhé zoznamy obetí, ktoré, bohužiaľ, ani dnes ešte nie sú celkom uzavreté. Obe udalosti by však mohli priniesť aj zásadné politické zmeny.

Ázia – bičovaný svetadiel
My v našej pokojnej strednej Európe si ani nevieme predstaviť prírodnú katastrofu, ktorej obete by sa mohli rátať na desaťtisíce. Napriek tomu, ak by počet mŕtvych po cyklóne Nargis presiahol nakoniec 100-tisíc (ako niektorí odhadujú), stále pôjde „len“ o desiaty najvražednejší tropický cyklón v zaznamenanej histórii ľudstva. Podobné je to taktiež s čínskym zemetrasením, po ktorom sa počet obetí zrejme vyšplhá na 50-tisíc. V strednej Číne sa nachádzalo aj epicentrum zemetrasenia, ktoré spôsobilo najvyšší počet ľudských obetí vôbec a odohralo sa 23. januára 1556. Vyžiadalo si neuveriteľných 830-tisíc mŕtvych, čo vtedy predstavovalo 60 % obyvateľstva zasiahnutých oblastí.  

Ázia je v tomto smere mimoriadne ťažko skúšanou časťou sveta. Či už ide o vražedné tsunami, zemetrasenia, cyklóny alebo výbuchy sopiek. Všetkých desať najničivejších prírodných katastrof v zaznamenaných dejinách (meraných podľa počtu obetí) sa udialo v Ázii, z toho polovica v Číne. Preto do popredia vystupuje otázka, ako sú na údery živlov pripravené oficiálne autority.

Svet bol šokovaný, keď sa dozvedel, že vojenská junta vládnuca Barme vytvára všemožné komplikácie zahraničnej pomoci cudzích krajín. V médiách zaznievali správy, podľa ktorých sa zásielky liekov, jedla a pitnej vody rozdávali v postihnutých oblastiach pod menami generálov. V televízii sme zase mohli vidieť zábery záchranárov, bezmocne postávajúcich pred zastupiteľskými úradmi Barmy s tým, že turisti víza dostávajú, kým oni nie. V tejto ázijskej krajine povzniesli princíp „cudzie nechceme, svoje si nedáme“ do úplnej dokonalosti. Zaujímavé je, že podľa novín Financial Times „len traja ľudia v celom štáte smú prijímať zásadné rozhodnutia, pričom jeden z nich je astrológ vrchného generála“.

Bohužiaľ, nie je to prvýkrát, čo sa nevyhnutná pomoc nedostáva k ľuďom, ktorí ju naozaj potrebujú. Pri vianočnej tsunami, ktorá si v roku 2004 vyžiadala vo východnej časti Indického oceánu približne štvrť milióna mŕtvych, sa taktiež záchranárom hádzali polená pod nohy, aj keď problém nebol taký vypuklý ako teraz v Barme. Keďže mnohé ázijské režimy sú skrz-naskrz prerastené korupciou, stávalo sa, že vojaci a úradníci zadržali cudziu pomoc s tým, že západné tímy ich museli podplatiť, aby sa vôbec dostali k obetiam.

Zmení zemetrasenie Čínu k lepšiemu?
Samozrejme, aj v takýchto prípadoch je treba pomáhať a snažiť sa zachraňovať životy. Snáď aj bez ohľadu na to, či vďaku obetí zožne Červený kríž, alebo si ju úplne nezaslúžene prisvojí vojenská junta. No je možné si predstaviť, že mnohých záchranárov zo Západu takýto prístup domácich zbaví všetkých ilúzií.  

Tu je zaujímavé pozrieť sa, ako sa s katastrofou vyrovnáva Čína. Podobne ako Barma, aj ona je diktatúrou. A podobne ako v prípade cyklónu Nargis, aj zemetrasenie v provincii Si-čchuan poukázalo na to, že „kráľ je nahý“. Veľa sa hovorí napríklad o zanedbaných stavebných predpisoch, čo malo na niektorých miestach výrazne dopomôcť k nárastu obetí na životoch. Otázniky sa vznášajú aj nad megalomanskými vodnými dielami, v ktorých sa objavili trhliny a ak by sa pretrhli úplne, mohla by nadväzujúca katastrofa byť ešte horšia než samotné zemetrasenie.

Na druhej strane treba vyzdvihnúť, že čínske vedenie sa dnes snaží o bezprecedentnú transparentnosť a otvorenosť. Mnohí komentátori v tom vidia pre najľudnatejšiu krajinu sveta veľkú príležitosť. Poctivý prístup vlády, ktorá sa snaží hrať s otvorenými kartami a nie po komunisticky zatĺkať a klamať vlastných i cudzích, prispel k veľkej solidarite medzi Číňanmi, ale aj k sympatiám zo zahraničia.

Perestrojka beží v Číne už niekoľko rokov, príde teraz aj glasnosť? Skutočnosť, že Peking dovolil japonským záchranárom po prvý raz v dejinách ľudovej republiky, aby pomohli priamo na mieste, je silným politickým signálom. Aj keď nová čínska otvorenosť môže byť len taktickým manévrom pre olympijské hry, Pekingu možno táto skúsenosť pomôže pochopiť, že voľný tok informácií je aj v jeho záujme. V Číne je to proste tak. Zemetrasenie v roku 1976 (najhoršie v 20. storočí – 250-tisíc mŕtvych) nepriamo prispelo k zatknutiu „bandy štyroch“ a definitívnemu ukončeniu kultúrnej revolúcie. Zemetrasenie v roku 2008 bude mať možno podobný dopad.