Byť, či nebyť? Upratovať, či neupratovať?

Už od detstva v sebe nesiem nevraživosť voči sobotňajšiemu upratovaniu. Neznášala som, keď nás mama povinne o ôsmej ráno zobudila a povedala: „Ideme na to.“ U nás bol zaužívaný systém, že cez týždeň sa pracovalo, študovalo, chodilo k babke, hralo na klavíri a venovalo sa koníčkom, v sobotu sa upratovalo a v nedeľu bola siesta. O predvianočných a jarných upratovaniach, keď sa aj umývali okná, tepovali koberce, brúsili parkety a leštili kľučky na dverách, ani nehovorím, to boli božie muky. Celé upratovanie totiž spočívalo v tom, že sa najskôr rozbordelizoval celý byt a potom sa dával do poriadku. Rozbombardovali sa skrine, aby sa z nich prerozdelilo letné šatstvo od zimného, porozoberali sa poličky, vyprázdnili špajze, poodťahovali postele, zložili lustre, zrolovali koberce, zvesili obrazy, záclony a závesy a keď už to vyzeralo ako po jadrovom výbuchu, začalo sa prať, čistiť, stierať, leštiť, drhnúť a kefovať.

Na chodbe sme mávali pletený košík, do ktorého sa dávalo všetko, čo sme nevedeli kam dať. Na ten sme sa najmenej tešili, pretože ak sme už nevedeli, kam niečo dať, tak sme to nevedeli ani na Vianoce, ani inokedy. Vždy sme sa báli, komu ho mama k ostatným upratovacím povinnostiam pridelí. Vytrieďoval sa raz za rok a vždy tam bývali tie isté veci. Ten člen rodiny, na ktorého košík pripadol, chodil bezradne po byte a hľadal miesta, kam by jeho obsah umiestnil. Muselo to byť niekde, kde to niekto iný hneď tak skoro nenašiel, lebo by to vytiahol a vrátil zasa naspäť do košíka. Veci sa aj tak po čase našli pozastrkované po zásuvkách a za knihami a o rok sa celá procedúra zopakovala. Úplne nezmyselné plytvanie časom a námahou!

Keď som sa vydala a odsťahovala, prisahala som si, že toto bude prvá vec, ktorú zmením. Ak každý deň porobíte trochu, teda trochu povysávate, trochu poutierate prach a trochu poriadite poličky, nezaberie to veľa času a poriadok sa bude celotýždňovo udržiavať na štandardnej úrovni. Vyhnete sa tak nakopenej práci a sobotu si ušetríte na oveľa príjemnejšie aktivity.

Takto to v mojej novej domácnosti fungovalo rok a nemalo to chybu. Až mi jedného dňa môj manžel – poriadkumilovný bordelár – chrúmajúc oriešky, rozvalený na gauči pred televízorom medzi ôsmimi vankúšmi povedal, aby som mu nevrčala s vysávačom pod nosom. Že čo furt lietam s handrou hore-dole, po práci si má vraj človek sadnúť a relaxovať. Že aby som si to nechala na sobotu.

Ja? Aby som si to nechala na sobotu?

No tak to bol omyl. Velikánsky omyl. Vyhlásila som bojkot. Z funkcie upratovačky som dala výpoveď s okamžitou platnosťou a okrem toho, že som každé ráno v spálni vyvetrala, odmietala som sa chopiť akéhokoľvek čistiaceho prostriedku alebo náradia. Relaxovala som.

Po týždni, keď už sme nemali ani jeden čistý tanier a ani jedny použiteľné ponožky, to manžel vzdal. Prisľúbil spoluúčasť na upratovaní a navrhol dve riešenia – rozdeliť si izby alebo týždne. Vyhrali týždne. Dohoda znela, že cez pracovné dni budeme striedavo umývať len riad a zvyšok upratovania sa jednoducho nechá na sobotu. Jedna mala pripadnúť na mňa, jedna na neho. Dobrovoľne som sa prihlásila začať s novým systémom.

Prvý týždeň prešiel bezproblémovo. Druhý tak-tak, ale potom sme sa začali vzájomne sabotovať. Skrátka, keď som bola na rade ja, manžel behal po byte s horalkami a trúsil, kde sa dalo. Vyťahoval staré krámy z komôr, roznášal ich po dome a nevracal späť. Pri triedení fotografií, pošty alebo iných papierov, ak niečo spadlo za posteľ, do soboty to tam nechal. V umývadle vypľutú zubnú pastu tiež neoplachoval, aj to nechával na sobotu. Prezliekal sa trikrát denne, ale všetko špinavé oblečenie akosi minulo svoj smer via bielizník a až do soboty sa potulovalo po všetkých izbách a schodoch. Sklenené vitríny otváral zamastenými rukami a v mikrovlnke nechával vybuchovať každú druhú omáčku. Po pokosení trávy si montérky bezostyšne vyprašoval v kuchyni na koberci a na gauči sa v nich hniezdil takým spôsobom, že poťahy kompletne stratili svoju pôvodnú polohu. Na každej poličke a skrinke zostávali jeho poháre s nedopitou malinovkou, špáradlá na zuby a papieriky od sladkostí. To isté vyčítal on mne, keď sa blížila jeho sobota.

Vidiac, že takto to fungovať nebude, sme sa po dvoch mesiacoch rozhodli pre variant B. Rozdelili sme si izby. Aj to však trvalo len chvíľu. Začali sme sa vzájomne obviňovať z prenášania bordelu zo svojich izieb do izieb toho druhého. Jednoducho, ak on nevedel, kam niečo dať, dal to do mojej izby a zadúšal sa, že tam to odjakživa patrilo. Keďže podľa mňa to tam nikdy nepatrilo, vrátila som to do jeho izby s ďalšími vecami, ktorých trvalá adresa bola, ak ma pamäť neklamala, odjakživa presne tam.

Podobný neúspech sme zaznamenali aj v nasledujúcich mesiacoch pri variantoch upratovania C, D, E a F. Ani jeden netrval dlhšie ako dva týždne. Vždy sa našlo niečo, čo jednému z nás nesedelo.

Možno si pomyslíte, aký hašterivý pár. Vôbec nie! Odohrávalo sa to už roky dozadu a dnes, keď si na to spomíname, je to len v dobrom. Malo to svoj význam a čaro. Obaja sme sa popri tom niečo naučili i odučili. V upratovaní aj vo vzťahu k sebe.

Naučili sme sa, že nám práca ide ľahšie a rýchlejšie, ak ju robíme spoločne a nešpehujeme, kto vynaložil viac úsilia a kto menej. Odučili sme sa nekompromisne lipnúť na svojej náročnosti na poriadok a navykli sme si rešpektovať naše predstavy o pohodlí a čistote.

Upratovanie je taká banálna a okrajová záležitosť v živote, že by bolo celkom nerozumné strácať čas na jej plánovanie. Nemusí sa rozporciovať kvalitatívne ani kvantitatívne na presné úseky, ani sa nemusí vzťahovať na teraz a potom. Nemusí byť prerozdelená medzi jednotlivých členov rodiny a nemusí podliehať žiadnej systémovosti ani nijakému špeciálne rozpracovanému protokolu. Ani sa nemusí deliť podľa jednotlivých úkonov a ich časovej následnosti. Upratovanie by malo byť prosto záležitosťou, ktorú úplne náhodne, v celkom neurčitom čase, vykoná celkom náhodný obyvateľ domu. Dnes, zajtra, o týždeň či na Vianoce, ja, ty a povrchne či dôkladne, to sú kritériá, ktoré už dávno u nás nepravidelne podliehajú zmenám. Tak, aby to ladilo s oveľa dôležitejšími a oveľa potrebnejšími disciplínami, ako je vrčanie vysávača a pobehovanie s prachovkou. Život je krátky na to, aby sme banálne veci v ňom robili povinne a so železnou pravidelnosťou.