Všetko a všetci majú právo na svoj priestor

O tom, že všetci chlapi si kupujú o číslo väčšie topánky, viem už od detstva. A nešlo len o topánky, ale aj o košele, spodky či opasky, ktoré museli mať najmenej 8 dierok. Mama si na rozdiel od otca kupovala zasa o číslo menšie šaty a čo najmenšie a najužšie lodičky, aby ešte stále spĺňali podmienku obmedzenej pohodlnosti. Vtedy som si myslela, že ide len o módu a snahu vyzerať chudšie a útlejšie, ale skutočným dôvodom bolo čosi oveľa kurióznejšie. Čím dlhšie o tomto fenoméne viem, tým častejšie sa presviedčam, že my ženy sme oveľa praktickejšie a úspornejšie, pokiaľ ide o priestor.

Veľmi jednoduchým príkladom je dámska kabelka. Kým do nej sa zmestia všetky nevyhnutné líčidlá, zrkadielko, zubná niť, parfum, mobil, peňaženka, diár, kľúče, ženský magazín, MP3 prehrávač, množstvo úesbéčok, Margotka a fotky detí, do podstatne rozmernejšieho pánskeho kufríka je nuda pozrieť. Preto muži potrebujú auto. V malých priestoroch strácajú prehľad.

Môj precízny a poriadkumilovný švagor, s tajným rodinným nickom magor, musí mať všetko na svojom mieste uložené v správnom poradí, v správnom uhle a dokonale viditeľné v prípade okamžitej potreby použitia. Keď sa raz sestre vypálila v spálni žiarovka, zastavila sa po práci v obchode a keďže mali akciu, kúpila rovno štvorbalenie. Švagor po preštudovaní návodu na našraubovanie žiarovku vymenil a potom neúmerne dlhý čas chodil po byte a hľadal vhodné miesto, kam by uložil ostatné tri. Nepochodil ani po trištvrtehodinovom pátraní. Všetky poličky, skrinky, zásuvky a vitríny boli už niečím obsadené, a pretože chlapi kompromisy s priestorom nerobia, zamietol akýkoľvek nápad niečo posunúť, zastrčiť ďalej, alebo položiť naležato. Jednoducho, pátranie po voľnom priestore 10 x 10 cm vzdal, žiarovky vymenil aj v kúpeľni, obývačke a na chodbe a staré vyhodil.

My ženy dokážeme priestor využiť oveľa efektívnejšie a logickejšie. Zoberte si taký šatník. Zatiaľ čo muži musia mať každú košeľu zavesenú individuálne na osobitných vešiakoch, my sa vieme pri jedinom vešiaku spratať aj do troch vecí. Ani nohavice, ani blúzka, ani šatka sa pritom nepokrčia a ráno nemusíme rozmýšľať, čo s čím skombinovať. Muži si svoje komíniky v skrini udržiavajú na minimálnu výšku, zavesené kravaty sa nesmú prekrývať, vešiaky nedajbože aby sa dotýkali, musia mať medzi sebou dostatočne odkalibrovanú vzdialenosť na dva palce, dokonca aj čiapky a šály zaberajú v ich skrini svoje neodškriepiteľné parametre.

Keď túto teóriu šetrenia priestorom rozoberám so svojím manželom, vždy ho pozvem na návštevu do „mojej“ kuchyne a prevediem ho „svojimi skrinkami“. Ten len zíza, čo všetko sa pomestí na jednu poličku, ako sa dajú elegantne natlačiť konzervy medzi zaváraniny, koľko miesta sa ušetrí, ak ich poukladáme jednu na druhú, ba čo viac, ako to nestráca na prehľadnosti a systémovosti. Má to aj jednu nevýhodu. Po takejto exkurzii do mojej kuchynskej linky mám okrem nákupu mlieka a chleba vo večierke dvojtýždňový zákaz priblíženia sa k Tescu na vzdialenosť menej ako 2 míle. Tvrdí, že keby vyhlásili v krajine na dva mesiace vojensko-chemický poplach a zákaz vychádzania, tak my jediní v meste prežijeme. Je to vlastne kompliment, nielenže máme vynikajúcu priestorovú organizáciu, ale tromfneme mužov aj v myslení popredu. Vždy pripravené.

V tesnej súvislosti s tým mi nedá nespomenúť naše pravidelné hádky deň pred odletom na dovolenku. Manžel si kúpil najväčší kufor, aký sa dal kde zohnať, ale stále mu je málo. Ani len tie ponožky nezastrčí do rožteka, rozvinie ich a uloží pozdĺžne, aby sa mu snáď nepokrčili. Potom na mňa hodí psie oči a poprosí ma, aby som mu zbalila do svojho kufra jeho kozmetickú taštičku, tri mikiny, náhradné botasky a časopisy. Manželov kufor veľkosti dvojnásobku môjho pritom nikdy na letisku neprekročí povolenú 15-kilogramovú kvótu, na rozdiel od môjho, za ktorý musíme pravidelne doplácať. Keď sa v hoteli vybaľujeme, nič ma nevytočí tak, ako jeho konštantné otázky typu: A uteráky máme? A plavky si mi, dúfam, zobrala? A zbalila si to nafukovacie koleso? Ubezpečím ho, že všetko máme a on potom spokojne rozdelí skriňu 1:5.

Nedávno v hádke o priestor na posteli vyhlásil, že je nefér, aby sme sa delili fifty-fifty, že by som mala zvážiť alternatívu, kde sa o priestor budeme deliť percentuálne v závislosti od veľkosti tela. Vtedy som sa zaprisahala, že definitívne skoncujem s diétami, priberiem 20 kg a budem spávať s macom. Naveľa sme toto pravidlo dočasne zaviedli do praxe, ale všetko darmo, stále bol na mojej tretine, chrčal mi do ucha, prekladal si cezo mňa nohu a sťahoval zo mňa paplón.

Sú neriešiteľné problémy s alternatívnymi postupmi na dosiahnutie semispokojnosti a sú neriešiteľné problémy bez alternatív a akejkoľvek šance na kompromis. Toto je jeden z nich. Ja sa tým už nezapodievam. Pochopila som, že skôr naučíte papagája vyslovovať č a ž ako chlapa spratať sa úsporne do svojho trojrozmerného sveta.

Kým som písala tento článok, manžel vyprážal rezne na večeru. Myslela som, že už bude s nimi hotový, a tak som zišla dolu do kuchyne. Nebol ešte ani v polovici. A prečo? Na panvici veľkosti dekla na odpadkový kôš vyprážal jeden rezeň, presne uprostred.