Segregácia

Sedela som v škôlke na maličkej detskej stoličke a užasnuto počúvala pani riaditeľku, ktorá nás, rodičov budúcich prváčikov, horlivo presviedčala o výhodách svojej školy. S nadšením opisovala, ako hneď pri zápise deti absolvujú podrobné testy a oni ich na základe nich roztriedia – najšikovnejšie, menej šikovné, priemerné, no a tie slabšie. Skoro mi zabehlo. Ale rodičia okolo mňa sa tvárili celkom zaujato. Napokon, boli to zväčša úspešní a vysokoškolsky vzdelaní ľudia, ktorým možno ani nezišlo na um, že ich deti by sa dostali do tried pre neúspešných.

Moje dieťa však išlo do inej školy. Takej, kde sa na zápise o nijakom sortírovaní detí nehovorilo. Ale pred začiatkom školského roka sme dostali pozvánku na testy. Tak sa urobil prvý výber detí a tak vznikla prvá výberová trieda.

No dobre, prežili sme. Ale keď sa výberové testy opakovali aj na konci druhej triedy, lebo vznikala druhá výberovka, atmosféra zhustla. Deti už rozumeli, o čo ide. Posmievali sa tým, čo na testoch neuspeli, rodičia medzi sebou rozoberali, či otázky boli fér, alebo nie. Ja som sa do diskusie nezapájala.

Moje dieťa nie je premiant a sme radi, keď sa nám podarí preliezť ročník. Je to tak a naučili sme sa s tým žiť. Učíme sa dvakrát toľko ako iné deti, ale naše úspechy sú skromnejšie. Nemám z toho komplexy, no intelektuálna segregácia ma nenadchýna. Nie som jej zástancom, ale uznávam, že vzhľadom na školské úspechy svojho potomka ju nemôžem objektívne posudzovať. Ak ju odsúdim ako čosi nesprávne či nemravné, každý rodič šikovného dieťaťa si do mňa môže hodiť kameňom. A má pravdu. Neviem, čo by som písala, keby som mala doma malého génia. Možno by som bola nadšená každými testami a pyšne chodila popred rodičov, ktorých deti neuspeli. Možno by som vyhľadávala iba také školy, kde jednoznačne vedia oceniť intelekt či zdedené genetické danosti. Takže zdržiavam sa príkreho súdu.

Iba skromne podotknem na záver, že sa mi táto intelektuálna segregácia nepáčila a že som nechcela, aby moje dieťa od prvej triedy trpelo pocitom, že ono ostane vždy kdesi v „odpadovej skupinke“. Moje dieťa som dala do dedinskej školy, kde je v každom ročníku iba jedna trieda, takže segregovať sa ani nedá.

A ešte si dovolím malú škodoradostnú poznámku na záver: utrpela som menší šok, keď som po pár dňoch školskej dochádzky zistila, že úroveň vyučovania na tejto škole je – podľa môjho laického názoru – o čosi lepšia ako na tej mestskej škole s výberovými testami. Znie to neuveriteľne. Je to také moje malé skromné víťazstvo nad segregáciou.