Žijeme kruté časy!

Pán farár pristúpil k mikrofónu. Krátka dramatická pauza a potom naliehavý apel: „Žijeme kruté časy!“ Jeho mierne priškrtený hlas mal v tej chvíli patetický výraz a prebral aj ľudí, apaticky podriemkavajúcich v kostolných laviciach. Potom hovoril niečo o potrebe pomáhať, o ľudskej dôstojnosti, o nezamestnaných a tak. Ale to už málokomu ostalo v pamäti, zato tie prvé nástojčivo vyrieknuté slová sa v pamäti zachytili.
Takže kruté časy! Ľudia vychádzali z kostola s posmutnenými tvárami. Niektorí nasadli do áut, iní pomaličky dôstojne vykračovali k svojim domom. K tým domom, z ktorých väčšina už má moderné plastové okná, sú zateplené a vymaľované v módnej pastelovej farbe. Zeleninové záhradky čoraz viac vytláčajú exotické rastliny objednané z lesklých farebných katalógov. Zablatené dvory nahradili anglické trávniky. Aj psy pred domami sú iné – dedinských orieškov vytláčajú čistokrvné rasy, unudene žuvajúce svoje psie granuly.
Prídu z kostola domov do svojich moderných domov, hodia čosi na wok, zapnú svoje plazmové obrazovky a začnú nadávať, v akých krutých časoch musia žiť. Nik ich už nepresvedčí, že nie tak nedávno tu popravovali nevinných ľudí, zatvárali ľudí za to, že vydávali knihy, či sa tajne stretávali na modlitebných stretnutiach. A pred pár desiatkami rokov z tejto krajiny v dobytčákoch vyvážali tisícky ľudí na takmer istú smrť len preto, že neboli pre vtedajší režim celkom kóšer. Aj naše generácie zažili ponižujúce kádrovanie, nátlak eštébákov či kompromisy, ktoré lámali charaktery. Táto krajina sa nikdy nemala lepšie a nikdy nežila slobodnejšie a bohatšie časy. Ale ono to tak dobre neznie, keď treba zaujať driemuce davy.
Prišla som z kostola domov a zapla si rádio. Šéfka jednej protifajčiarskej kampane tam práve s celkom vážnou tvárou prednášala vetu: „Fajčenie je najväčšie zlo na svete.“ V tej chvíli som mala nutkavú túžbu zapáliť si cigaretu, hoci normálne nefajčím.