Pes a pani ministerka

Ak vynecháme rôzne politické záležitosti, ktoré najmä nám, čo sme nevolili práve túto vládnucu koalíciu, nevoňajú, tak sú tu potom ešte aj také celkom ľudské dôvody na nespokojnosť.

Napríklad totálna absencia zmyslu pre humor v dnešnom verejnom živote. Tento dôležitý zmysel zúfalo chýba nášmu premiérovi. Pravdupovediac, už aj ten Slota s Mečiarom dokážu častejšie zaujať vtipom a humorom, hoci často vulgárnym. Ale pri premiérovi a jeho večne stuhnutej tvári takmer bez úsmevu má človek vždy pocit, že ide o život. A pritom o čo ide dnes? No dobre, možno o dôchodky, o euro, o fungovanie zdravotníctva, o smerovanie štátu. Samé vážne veci, ale nejde o život. Žijeme v zlatej ére, keď HDP neklesá, euro sa príliš nevzďaľuje a ľudia sa veselo zadlžujú. Politik pokojne môže byť aj trošku uvoľnený, trošku hravý a občas skôr polovážny.

Nie div, že na túto smrteľnú vážnosť prišla z opozície reakcia založená na paródii, vtipe a nadhľade. A môže za to on – pes pani ministerky Tomanovej. Ten pes, ktorý údajne mal byť priotrávený paparazzom a ktorým sa teraz vážne zaoberá polícia. Za svojho hrdinu či maskota si ho vybrali mládežnícke odnože politických strán. A keďže tie majú dosť svojich ľudí v rôznych reklamkách či marketingových firmách, milo vymyslená srandička má už celkom profesionálny šmrnc. Sú tu pohľadnice, nálepky, internetová stránka, možno budú aj tričká, mikiny, šiltovky či hrnčeky s kresleným portrétom psa pani ministerky.

Lenže - keď sa človek dobre zabaví, tak mu aj ľúto príde. Aj toho psa, ktorý je v celej kauze chudák celkom nevinne, aj tej chudery ministerky. V bývalom postavení nemala zlú povesť, naopak, jej bývalí kolegovia hovorili, že má dobré srdce, že nezištne pomáha mnohým ľuďom, len je vraj trošku - no ako by sme to povedali? Trošku naivná a občas nie celkom kompetentná. Pre jej dobré srdce jej však vtedy tieto drobnosti odpustili. V politike je to celkom naopak – dobrosrdečnosť nie je základom úspechu, je ním skôr triezvosť, vecnosť a kompetentnosť. A tak nie div, že je pani Tomanová najobľúbenejší a najľahší terč cynických komentátorov, šikovných karikaturistov či nedočkavého politického dorastu.

Bolo jej to treba? Stálo jej to za to? Mohla pokojne fungovať ako metodička sociálnych zariadení, kde požívala istú vážnosť, mohla sa venovať svojej rodine a svojmu psovi, ktorému by nikto neskrivil ani vlas na hlave. Ale všetko je inak – smejeme sa na vtipnej paródii a zároveň s chladnou ľútosťou pozeráme na bielovlasú pani, ktorá neodhadla svoje schopnosti a možnosti. A to je asi úplne najdôležitejšia vec na svete – s pokorou a pritom dostatočne sebavedome zvážiť, kde je moje miesto a kde môžem prísť o dobré meno i vážnosť. Samozrejme, vôbec sa to netýka len politiky.