Proľudová politika

Nedávno sme s kamarátom debatovali o politike. Je to otec dvoch synov, 8- a 5-ročného. Verejné dianie berie veľmi pragmaticky a presviedčal ma, že by som sa mal pridať k Smeru! Fico tu podľa neho bude ešte sedem rokov a s mocnými treba byť zadobre. Vraví mi: „Lukáš, ja viem, že Smer čerpá z úspechov predchádzajúcej vlády, ale robí proľudovú politiku a ľuďom sa to páči.“

Zostal som trochu zarazený. Nedostala ma do rozpakov jeho výzva, aby som hodil za hlavu všetko, čo som doteraz tvrdil. Ani jeho afinita k Smeru. Zaskočilo ma to slovné spojenie „proľudová politika“. Ten chalan sa o politiku nijako intenzívne nezaujíma a v každých voľbách volí niekoho iného podľa kritérií, ktoré sú napríklad pre mňa nepochopiteľné. Každopádne, nepatrí do fanklubu Ficových nekritických obdivovateľov.

Preto ma prekvapilo, že práve od neho počujem slová ako „proľudová politika“. Uvedomil som si, ako hlboko preniklo do podvedomia Slovákov Ficovo bezduché opakovanie istých politických hesiel. Jazyk vytvára často mantinely, v ktorých sa pohybuje naše myslenie a je znepokojujúce vedieť, že väčšina Slovákov uvažuje o veciach verejných v termínoch ako „proľudová politika“, „silné sociálne programy“, „krajne pravicová vláda“, „protiľudová politika“, „latinskoamerický Zákonník práce“, „štandardný európsky Zákonník práce“, „nadnárodné monopoly“, „neprimerané zisky“ a podobne.

V hlavách ľudí sa tak vytvára umelý svet so samostatnými pravidlami, ktoré sú na míle vzdialené od reality. Jediným dôsledkom bude, že Slováci budú v každých voľbách konzistentne sami seba udržiavať v zaostalosti. Nedá sa však povedať, nech tých 60 % voličov vezme čert, že keď si chce niekto odstreliť nohu, nech sa páči. Vďaka demokracii vnucuje pomýlená väčšina svoju vôľu aj tým, čo si takúto spoločnosť neželajú.
Fico to robí šikovne. Ku každej jednej jeho fráze, ktoré si pomaly nachádzajú cestu do mozgov ľudí, by sa dal napísať celý článok, ktorý by vyargumentoval, prečo ide o sprostosť. Môjmu známemu som na „proľudovú politiku“ povedal toto: „Máš dvoch malých synov. Keby od teba v obchode chceli, aby si im kúpil kilo zmrzliny s tým, že to chcú do večera zjesť, kúpil by si im ju?“

Sociálne narkotiká
Odpoveď bola, samozrejme, nesúhlasná. „Tak tu máš tvoju proľudovú politiku,“ odvetil som mu. „Fico len ľuďom rozdáva darčeky ako Dedo Mráz, bez ohľadu na to, že za každú večeru treba zaplatiť a že čo prežerieš dnes, nemôžeš zjesť zajtra.“ Nehovoriac o cirkusovej hre, keď vláda všetkým zoberie po dvadsať korún, aby v každom kole mohla s veľkou slávou rozdeliť konkrétnym voličským skupinám po desať korún. Kamarát sa nedal. Argumentoval tým, že predsa vláda nie je náš rodič, naopak, politici by nám mali slúžiť.
Samozrejme, tak by to malo byť. Ale princípom sociálnej demokracie všade vo svete je pohľad na občana ako na nesvojprávne decko. Ibaže socialistickí politici ho neládujú zmrzlinou, ale drogou. Môjho známeho to prirovnanie šokovalo. Lenže je to tak.
Veľa sa v minulom volebnom období popísalo o „reformách, ktoré by inde neprešli“. A naozaj, Angela Merkelová by skákala od radosti, keby mohla v Nemecku zaviesť napríklad rovnú daň. Ale nemôže. Voliči jej to nedovolia. A prečo jej to nedovolia? Lebo je sociálny štát vari „proľudový“? Nie, lebo celé desaťročia nemeckí politici svojich voličov lovili na mikulášske darčeky, ktoré sa ukázali ako návykové.

Žiadny narkoman sa svojej drogy nevzdáva ľahko. Zvyčajne musí taký človek padnúť na úplné dno, a ani potom nemusí dôjsť k snahe o nápravu. So sociálnym štátom je to podobné. Návyk je rýchly a nebezpečný, a hospodárstvo skutočne musí padnúť na hubu, aby si ľudia dobrovoľne zvolili zmenu. A niekde ani to nepomohlo.  

Len málo rodičov by svojim deťom úmyselne podávalo drogy. Je však veľa rodičov, ktorí volia do politických funkcií dílerov so „sociálnym cítením“. Tí sa k nim potom správajú ako k deťom a pomaly ich navykajú na sociálne narkotiká.