Ako rozoznať boom?

Karikaturista Shooty publikoval v posledných dňoch dva obrázky týkajúce sa našich úžasných hospodárskych výsledkov. Na jednom bola nakreslená skupina robotníkov, ktorí si vďačne pochutnávajú na makroekonomických ukazovateľoch, na ďalšom zase analytici veštiaci z kariet a kávových usadenín.
Ekonomika je naštartovaná dobre, aj keď sa ukázalo, že rast za prvý štvrťrok bol nižší než očakávaných desať percent. No stále sa nájdu ľudia, ktorí tieto fakty spochybňujú. Naša krajina je vraj v skutočnosti zbedačenou spálenou zemou. Čiastočne môžu mať pravdu. Ak žijú na východe Slovenska alebo v hladovej doline, môžu mať oprávnený pocit, že každý sa na nich vykašľal a rozvoj ekonomiky je výlučne vecou Bratislavy, prípadne ešte blízkeho okolia.
V takomto prípade ani zvyčajne spomínaný pohľad do peňaženky nemusí vypovedať o situácii v krajine. Ak sa v New Yorku (alebo trebárs aj v sociálnom Štokholme) pozriete do peňaženky bezdomovca a ona bude prázdna, ešte to neznamená, že Američania a Švédi sú chudáci. Znamená to len, že finančná situácia toho konkrétneho jednotlivca nie je práve najlepšia. No vo všeobecnosti sa zrejme dá povedať, že je lepšie byť chudobným v bohatej krajine ako strednou vrstvou v Severnej Kórei.

Kladiem si otázku: dá sa bohatnutie krajiny rozpoznať bez náhľadu do grafov, ale na druhej strane, aj bez pohľadu do peňaženiek jednotlivcov? Podľa môjho názoru sa to rozpoznať dá, a to predovšetkým dvomi spôsobmi.

Po prvé – narastá doprava
Ak na našich cestách registrujete nárast dopravy, najmä tej nákladnej, je to neklamný znak hospodárskeho rastu. Pretože čo je podstatou hospodárskeho úspechu? Láska, zdravie, život, ani úprimné priateľstvo sa za peniaze kúpiť nedajú. Zostávajú len tovary a služby. A ak do toho štát veľmi nezasahuje, cenový systém dokáže pomerne hladko dostať výrobky z miesta ich produkcie ku konečným zákazníkom.
Ak je na ceste veľa kamiónov, znamená to, že sa vyrába a premiestňuje veľa tovarov. Ak by veci zostávali v skladoch, bolo by to horšie znamenie. Samozrejme, nárast dopravy dokáže poriadne liezť na nervy, ak vláda nedokáže držať krok rozširovaním infraštruktúry. Možno by pomohlo, keby aj cesty staval a prevádzkoval súkromný kapitál. Fungujúce príklady existujú po celom svete.
Východniari nadávajú práve pre nedostatočnú infraštruktúru. Len či tá logika naozaj funguje tak, ako všetci očakávajú. Hovorí sa, že do mesta X treba najskôr postaviť diaľnicu a potom tam príde investor. Len či to nie je naopak, že najskôr musí v meste X niečo byť a potom sa objaví potreba postaviť tam cestu.

Po druhé – veľa sa stavia
Dynamicky rastúce metropoly ďalekého východu majú jednu vec spoločnú. Počas jedinej generácie dokázali nebývalým spôsobom zmeniť svoju tvár. Kde len nedávno boli nízke preľudnené domčeky s kľukatými zašpinenými ulicami, tam dnes stoja výstavné bulváre a obrovské mrakodrapy. Netreba však cestovať do Hongkongu a Singapuru. Londýn od konca 70. rokov tiež dramaticky zmenil svoju tvár. Kedysi šedivý brloh, o ktorom sa myslelo, že má to najlepšie už za sebou, je dnes pulzujúcim kozmopolitným centrom, ktoré hýri všetkými farbami.
Stavebný boom je neklamným znakom hospodárskej konjunktúry. Nové fabriky a prevádzky, nové kancelárie, byty a domy. Rozvíjajúca sa ekonomika predsa nebude stáť v daždi. Potrebuje strechu nad hlavou.
Tu by niekto mohol namietnuť, že aj za socializmu sa masívne stavalo a naše mestá zmenili svoju tvár na nepoznanie. To samozrejme nikto nepopiera. Ťažisko industrializácie u nás prebehlo až v 50. a 60. rokoch. Nepochybne by sa Slovensko modernizovalo, aj keby tu socializmus nebol, ale za oveľa rozumnejších podmienok.

Kultúra bývania a dopady architektúry či urbanizmu na medziľudské vzťahy a sociálne siete je veľmi zaujímavá a v našej krajine, bohužiaľ, stále nedocenená téma. Zaslúžila by si samostatný článok. 40 rokov socializmu vykostilo historické centrá našich miest a obkolesilo ich prstencom panelákových králikární. Dôsledky ešte len budeme znášať.
Samozrejme, aj v trhovej ekonomike, zvlášť pri skorumpovanej verejnej správe, je možné, že vzniknú stavby, ktoré nezapadajú do kontextu svojho okolia alebo sa dejú na úkor mestskej zelene. Bratislava má mnoho takých stavieb. V takom prípade je potrebné hľadať kompromis medzi estetickými a ekologickými kritériami na jednej strane, a záujmami staviteľov na strane druhej. V princípe sa dá konštatovať, že živelná výstavba svedčí skôr o dynamike spoločnosti než o jej stagnácii. Avšak vymeniť najkrikľavejšie obludy socialistickej architektúry bude aj tak otázkou desaťročí.

Pohyb – neklamný znak života
Na prírodopise nás kedysi učili, že samovoľný pohyb je neklamným znakom života. Či už doprava alebo stavebný ruch, obe tieto činnosti sa vyznačujú neustávajúcim pohybom. Moderná ekonómia sa k spoločnosti stavia ako k fyzikálnemu systému, ono je to však skôr samoorganizovaný biologický systém. Je len prirodzené, že pohyb je znakom života a súčasne aj rozvíjajúcej sa trhovej ekonomiky.  
Niekto by mohol dodať, že negatívnym vedľajším produktom hospodárskeho rastu je fakt, že sa každý niekam ponáhľa. Ale aj tu treba rozlišovať, či sa človek naháňa za zákazkami a pracovnými stretnutiami, alebo behá po úradoch a stresuje sa, že všade od neho chcú pečiatku, nikde mu poriadne nevychádzajú v ústrety, atď. Za štátnu byrokraciu naozaj kapitalizmus nemôže.
O príčinách a dôsledkoch neustáleho náhlenia sa za niečím si nedovolím vynášať definitívne súdy. Ale zaujímavé sú pre mňa informácie od známych, ktorí navštívili alebo sa presťahovali na Nový Zéland. Táto krajina urobila na začiatku 80. rokov radikálne trhové reformy pod vtedajším premiérom Rogerom Douglasom. Malo by teda ísť o centrum ultra-náhliacich sa jednotlivcov.
Každý mi však tvrdí, že život v tomto ostrovnom štáte je hotová pohoda. Vraj práve tým, že aj do niektorých činností štátnej správy sa zaviedli trhové vzťahy, sa vám tam každý na úradoch snaží vychádzať v ústrety. Nikto sa tam nikam neponáhľa a život je celkovo pokojnejší ako v Európe, kde sa neustále niečo deje. Domáci to nazývajú „kiwi lifestyle“.

Supermarkety, krčmy a zlatý vek
V internetových fórach sa ľuďom, ktorí Slovensko považujú za zbedačenú spálenú krajinu, zvykne pripomínať fakt, že supermarkety máme plné. Takisto všade vznikajú nové krčmy. To však svedčí skôr o našich smutných preferenciách: keď máme nazvyš trochu peňazí, hneď to ideme zapiť.
Ekonomicky sa však darí celému svetu. Od Bona po pápeža všetci rozprávajú o náraste príjmových rozdielov medzi bohatými a chudobnými. Aká je skutočnosť? Svetová banka minulý mesiac oznámila, že prvýkrát, odkedy eviduje extrémnu chudobu vo svete, jej počet klesol pod jednu miliardu. Ak extrémnej chudoby v absolútnych číslach ubúda, kým počet ľudí pribúda, je to nepochybne dobré znamenie. 
Nech je ako chce: doprava, stavebný boom, náhlenie sa, plné supermarkety a krčmy... Napadá vám nejaká ďalšia indícia, podľa ktorej by sa dalo odhadnúť, či ekonomika prosperuje, alebo stagnuje?